Záhorské múzeum v Skalici

Záhorské múzeum, Skalica Autor: Vlado Miček

Zrod muzeálnych aktivít možno na Záhorí pozorovať už v organizovaní zberateľskej činnosti významným skalickým rodákom, historikom Frankom Víťazoslavom Sasinkom v rokoch 1876-1881.

Z dejín múzea

V roku 1898 sa do Skalice po štúdiách vrátil Pavel Blaho. Pod vplyvom aktivít Muzeálnej slovenskej spoločnosti a národopisných výstav na slovensko-moravskom pomedzí sa spolu s viacerými z okruhu jeho známych začali zaoberať myšlienkou zbierania a prezentácie ľudového umenia na Záhorí. Sám ako lekár pri svojich cestách po Záhorí už viac rokov zhromažďoval ľudové výrobky, výšivky, pracovné náradie, najmä však keramiku.

Zbierku sprístupnili verejnosti prvýkrát v roku 1903 v súkromnom dome Jozefa Nováka v Skalici. Od počiatku spolupracoval Blaho s Aloisom Kolískom, predsedom Spolku slovenského musea v blízkom Hodoníne.

https://www.najzupa.sk/event/zelene-kadre/

Zavŕšením snáh o vytvorenie múzea bol rok 1905

Úspešným zavŕšením snáh o vytvorenie múzea v Skalici bol rok 1905, keď na námestí otvorili nový kultúrny dom. Dom s oficiálnym pomenovaním „Katolícky dom“, nazývaný i „Spolkovým“ alebo „Slovenským domom“, mal na poschodí tri miestnosti pre múzeum o ploche 120 m2. Bolo prvým národne orientovaným múzeom na Slovensku, založeným súkromnou osobou.

Múzeum v rokoch 1905 – 1918 plnilo prezentačné ciele a pomáhalo pri upevňovaní slovenského národného povedomia. Podľa zápisov v knihe návštev navštívilo ho do roku 1914 ročne 250 až 400 osôb. Boli to napr. voliči dr. Pavla Blahu z okresu Moravský Svätý Ján, pred voľbami do Uhorského snemu v roku 1906, účastníci tzv. „Roľníckych zjazdov v Skalici“, ktoré sa každý rok od roku 1906 do roku 1913 konali v Spolkovom dome.

Počas 1. svetovej vojny, najmä však po smrti Pavla Blahu v roku 1927, návštevnosť poklesla. Rozvoj múzea stagnoval tiež v dôsledku sporu o „Spolkový dom“, ktorý trval až do roku 1935.

V roku 1942 sa z Bratislavy vrátila do Skalice vdova Gizela Blahová a prebrala starostlivosť o zbierky. V roku 1945 prešla správa múzea na Mestský národný výbor v Skalici a v roku 1952 bolo zriadené ako Okresné vlastivedné múzeum. Otázka odkúpenia priestorov a zbierok od Blahovej rodiny bola doriešená až v roku 1966.

V ďalšom vývoji v závislosti od zmien zriaďovateľskej funkcie a štatútu bolo múzeum viackrát premenované, menilo sa jeho vedenie i obsadenie. Od roku 1965 vystupuje pod svojím súčasným názvom ako Záhorské múzeum.

Súčasným zriaďovateľom múzea je Trnavský samosprávny kraj.

Záhorské múzeum – stála expozícia

Pôvodné priestory na poschodí, určené už od roku 1905 pre múzeum, koncipoval architekt Dušan Jurkovič ako ilúziu ľudového domu so sieňou a izbou, architektonicky dotvorenou vyrezávaným stredovým pilierom a bohato zdobeným stropom. Tieto boli ponechané bez podstatných zmien.

V prvej – vstupnej časti je umiestnená veľkoplošná mapa Záhoria a znaky 85 záhorských miest a obcí.

Druhá časť tzv. blahovská izba je venovaná zakladateľovi múzea Dr. Pavlovi Blahovi , kde je umiestnená aj Blahova pôvodná zbierka západoslovenských džbánkarských výrobkov z konca 17. až 19. storočia a kolekcia holíčskej fajansy i kameniny.

Ďalšia časť expozície začína priestorom, zariadeným ako salón sestier Jurkovičových, spolupracovníčok Dr. Pavla Blahu pri zriadení „skalického výšivkárskeho družstva“, v ktorom malo toto družstvo svoje sídlo od svojho vzniku v roku 1910 až do roku 1919.

Národopisnú časť uzatvára priestor venovaný špecifikám roľníckeho hospodárenia na Záhorí; tradíciám vinohradníctva v skalickom rajóne, poľnohospodárskej a domáckej výrobe, dokumentovanej výrobou konopného plátna, povrazov a oleja.

Záhorské múzeum – archeologická a historická časť

Archeologická časť sa venuje archeologickému výskumu na Záhorí a jeho výsledkom, je dokladom jednotlivých fáz osídlenia. Rozdelené sú do troch úsekov : Doba kameňa, Doba kovu a Na úsvite dejín.

Historická časť expozície podáva historický obraz Záhoria a jeho členenie na jednotlivé panstvá. Pozornosť je venovaná Skalici ako slobodnému kráľovskému mestu, pokračuje témou Habáni na Záhorí a Náboženský život s dokumentáciou reholí a pútnických miest v regióne.

Rozsiahlu tému predstavujú historické remeslá a cechy, podnikateľské aktivity šľachty na Záhorí, kde hlavná pozornosť je upriamená predovšetkým na Františka Lotrinského a Pálffyovcov, záverečnú časť tvorí priblíženie tlačiarenskej a družstevnej tradície, predovšetkým škarniclovsko-teslíkovskej tlačiarni a zakladateľovi prvého družstva Samuelovi Jurkovičovi zo Sobotišťa.