Krajné – história

Krajné má zaujímavú minulosť a bohaté národné tradície. Po prečítaní dejín tejto obce sa človek stretne s menami významných osobností slovenského národa. Veľa obyvateľov odchádzalo do sveta za prácou a živobytím, niektorí však nezabudli na svoju rodnú vlasť a prišli v roku 1992, keď obec Krajné oslavovala 600. výročie prvej písomnej zmienky o obci.

Stredovek

Stredovek chápeme ako obdobie od čias Veľkej Moravy po začiatok 16. storočia. Prví osadníci sa usadzovali v rovinatých oblastiach, kde nachádzali úrodnú pôdu, dostatok vody a paše pre dobytok. Výsledkom toho je i odkrytie pred veľkomoravského hradiska v obci Pobedim, ktoré fungovalo ako miestne mocenské a hospodárske centrum. Archeologické vykopávky sa našli taktiež v chotári Čachtíc.

Stredovekí osadníci začali už v ranom stredoveku prenikať proti prúdu Jablonky a jej prítokov. Na začiatku sem prichádzali len za lovom zveri, neskôr boli sídla “preľudnené” a tak sa ľudia začali usadzovať aj v týchto častiach. Pôdu si upravovali vypaľovaním lesov. Toto spálenisko poorali a tak získali úrodnú pôdu pre dobrú úrodu. Konkrétnym príkladom takto vzniknutého sídla bola osada Požeha (Posega), ktorá ležala medzi Višňovým a Hrachovišťom, no v súčasnosti je už zaniknutá. Ďalším dôležitým dôvodom, pre ktorý bola časť Myjavskej pahorkatiny osídľovaná, boli náleziská nerastných surovín. Najbohatšia oblasť sa nachádzala v okolí potoka Rudník a osady Rudník.

V polovici 13. storočia pripadli Čachtice do rúk synom komesa Kazimíra, ktorí začali s výstavbou kamenného hradu (1263 – 1273), ktorý bol centrom panstva a strážil prechody v blízkosti pomedzia uhorského a českého kráľovstva. Ďalšie osídľovanie prebiehalo za pomoci Kazimírových synov, noví osadníci boli z rovinatého Považia.

Terén Myjavskej pahorkatiny už v 13. storočí pretínali stredoveké cesty, ktoré spájali Považie so Záhorím. Slúžili pre kupecké karavány, ale najviac ich využívali vojská. Už v roku 1273 bol hrad útočišťom Kazimírovým synom, ktorí sa ubránili útoku českého kráľa Přemysla Otakara II. Najbližšie okolie bolo postihnuté rekviráciami a drancovaním obyvateľstva. Po tejto epizóde sa obnovil normálny život a Kazimírovi synovia si ešte viac posilnili svoje mocenské postavenie. Koncom 13. stor. sa spojili s Matúšom Čákom a začali drancovať svojich susedov. Nerešpektovali kráľa. Ich spojenectvo sa im vypomstilo, lebo Čák im zobral čachtické panstvo. Hneď prestúpili na stranu kráľa, ktorý im toto panstvo neskôr vrátil. Po kráľovej smrti čachtické panstvo i s Čachticami pripadli znova Matúšovi Čákovi, ktoré vlastnil spolu s Dobrou Vodou a Tematínom až do svojej smrti.

Po smrti Matúša Čáka sa v krajine upevnila kráľovská moc a všetky jeho majetky pripadli kráľovi.

14. storočie bolo pre Slovensko obdobím mieru a hospodárskym rastom. Rozširovali sa staré dediny a pokračovalo osídľovanie. Mestá sa stali centrami obchodu a remesiel, zvýšila sa banská ťažba.

Po nástupe kráľa Žigmunda Luxemburského začalo rozdávanie kráľovských majetkov, lebo kráľ neustále potreboval peniaze a chcel si získať priazeň svojich barónov. Najviac majetkov pripadlo Štiborovi zo Štiboríc, ktorý sa neskôr stal “pánom Považia”. Do jeho moci sa podľa donačnej listiny dostalo aj čachtické panstvo s mestečkom Čachtice, ďalej dostal Želovany, Komárno, Častkovce, Ležatice (Podolie), Korytné, Pobedim, Bašovce, Višňové, Požegu, Hrachovište, Krajné, Babíkovec, Lubinú, Hrušové, Bzince, Starú Turú, Kostolné, Rudno, Vrbové, Dolnú Chtelnicu, Zakostoľany (Veľké Kostoľany) a dedinu Nevan.V tejto dotácii sa Krajné uvádza ako Krazna (čítaj Krásno). Ide o chybný zápis a správne to malo byť Krayna.

Samotný význam názvu Krajné znamená geografický miestny názov, ktorý označoval osadu ležiacu na okraji osídleného priestoru a pôvodne zrejme išlo o zložený miestny názov Krajná (Ves). Neskôr sa však označenie Ves stratilo a spodstatnením prídavného mena Krajná sa vytvoril názov Krajné (prvý raz doložený r. 1436 ako Kraynye). Treba zdôrazniť, že rok 1392 neznamená rok založenia Krajného, ale ide iba o prvé písomné doloženie už dávnejšie existujúcej dediny.

Po Ctiborovej smrti pripadlo Čachtické panstvo do rúk jeho synovi, neskôr vnučke Kataríne a napokon sa znova dostalo do rúk kráľa Žigmunda. Ten onedlho daroval toto panstvo Michalovi Orságovi. Vyzeralo to tak, že čachtické panstvo ostane Orságovcom, ale v roku 1526 sa stretlo pri mestečku Moháč uhorské vojsko s mnohopočetnejším tureckým vojskom. Kráľ (Ľudovít II. Jagelovský) pri úteku zomrel. Vtedy nikto netušil, že Osmanská ríša sa stane na 150 rokov hrozivým susedom Slovenska.

Obdobie tureckej hrozby

Po bitke pri Moháči bolo Uhorsko bezbranné. Túto situáciu využili turecké pohyblivé jazdecké oddiely, ktoré obsadili skoro celú časť štátu. Zvyšok územia sa bránil, ale šľachta sa rozdelila do dvoch táborov, čím krajina mala dvoch kráľov – Ferdinanda I. Habsburského a Ján Zápoľského. Turci naoko podporovali Jána Zápoľského, ale išlo im o bohatú korisť a zajatcov. Zostávali po nich iba spustošené dediny.

V 16. storočí nastúpila reformácia, ktorá sa začala vystúpením Martina Luthera v roku 1517 v Nemecku. V druhej polovici storočia sa začala šíriť aj na vidieku. Avšak katolícka cirkev sa snažila znova získať späť svoje stratené pozície. Aj sa jej to darilo, lebo akú mali vieru páni, takú museli mať i poddaní. V tých dobách čachtické panstvo patrilo Nádašdyovcom, ktorí boli stúpencami reformácie a podporovali jej šírenie aj medzi svojimi poddanými. Predpokladá sa, že okolo roku 1595 postavili obyvatelia Krajného na vlastné náklady kostol i faru. Dôvodom bolo to, že za bohoslužbami museli chodiť do Vaďoviec alebo Čachtíc. Krajnianska fara bola dosť chudobná a tak obyvatelia dávali farárovi vyhradenú zbierku (merica žita, 2 kury, 1 sliepku, 1 koláč). Farárovi darovali i nejaké kopanice.

Roku 1611 bola v Krajnom i cirkevná škola. Rektora stravoval farár. Plat dostával väčšinou vo forme naturálií od sedliakov, 4 denáre od želiarov a 1/3 z dôchodkov chrámových.

Od druhej polovice 16. storočia začína v priestoroch Myjavskej pahorkatiny intenzívny osídľovací proces, v priebehu ktorého vznikajú nové drobné sídla (kopanice) v chotároch starších dedín. Kopaničiari sa mohli po vyplatení predpísaných dávok panstvu slobodne sťahovať z miesta na miesto. Okrem toho mali úplné dispozičné právo na svoje pozemky (kopanice). Mohli ich slobodne darovať, predať alebo dať za zálohu. Jedinou ich povinnosťou voči panstvu bolo odovzdávanie šafranu, prípadne peňažného ekvivalentu od užívaných pozemkov.

Nebývalý rast Krajného dokumentujú čísla zo súpisov poddanského obyvateľstva či už pre potreby panstva alebo Nitrianskej župy. Roku 1568 tu žilo iba 19 poddanských rodín. Roku 1598 v Krajnom stoliční úradníci v dedine a na kopaniciach napočítali už existenciu 60 obývaných domov, v ktorých mohlo žiť okolo 350 ľudí. Roku 1617 zaznamenali panskí úradníci v dedine a na kopaniciach 80 poddanských rodín. Z nich bolo 53 sedliakov, 22 želiarov a 5 poddaní bývali v nových domoch a boli dočasne oslobodení od platenia.

Čachtické panstvo sa po smrti Alžbety Bátoričky, známej ako krvavá čachtická pani, delilo medzi jej deti a neskôr ďalšie pokolenia. Tieto vlastnícke zložitosti sa prejavili aj na osudoch samotného Krajného. František Nádašdy ml. sa zrejme ocitol vo finančných ťažkostiach a Krajné (svoju polovicu) dal 17. septembra 1637 do zálohy za 5 000 toliarov.

Už v 16. storočí fungovala obecná samospráva na čele s richtárom a obyčajne so 7 prísažnými. Krajné začalo od roku 1642 viesť obecnú knihu (knihu poľného práva), kde všetky majetkové zmeny zachytával obecný notár, ktorým býval spravidla miestny učiteľ. Za týchto okolností sa začala používať obecná pečať. Najstaršie typárium obecnej pečate pochádza z roku 1671. Pri voľbe symbolu reprezentujúceho Krajné zvolila obec patrocínium (zasvätenie) tunajšieho kostola – Michala archanjela.

Druhá polovica 17. storočia bola vyplnená záverečným zápisom s Osmanskou ríšou. Turkom sa v roku 1663 podarilo dobyť významnú pevnosť Nové Zámky a začalo sa dvadsaťročie hrozného rabovania celého juhozápadného Slovenska. V tom istom roku prepadli Turci mestečko Myjavu. O ich “návšteve” v Krajnom sa nezachovali žiadne doklady, ale všetci žili v strachu. Grófi Pavol a Adam Draškovičovci dali svoju polovicu Krajného 31. marca 1689 do zálohy neskoršiemu nitrianskemu biskupovi Ladislavovi Matiašovkému za 5 000 zlatých a neskôr bola suma zvýšená až na 8 000 zlatých.

Koncom 17. storočia sa novým majiteľom skonfiškovanej Nádašdyovskej časti panstva stávajú Erdodyovci. Kráľ Leopold I. dal roku 1695 najskôr túto časť panstva do zálohu Krištofovi Antonovi Erdodymu za 200 000 zlatých. Pri tejto príležitosti spísali aj nový urbár panstva, v ktorom sa konštatuje, že Krajňanci majú s panstvom uzavretý kontakt. Na jeho základe neodvádzajú žiadne naturálne poplatky, ale namiesto nich platia panstvu ročne paušálnu sumu 500 zlatých.

Krajné v 18. storočí

Po poslednom stavovskom povstaní Františka Rákociho, ktoré skončilo 1711 nastal v Uhorsku dlho očakávaný pokoj a postupne sa mohlo začať s obnovovaním krajiny zničenej dlhými vojnami.

V chotári Krajného pokračovalo aj v tomto období intenzívne kopaničiarske osídľovanie, ktoré sa presunulo už aj do najvzdialenejších častí chotára. V priebehu tohto procesu dochádzalo často k chotárnym sporom so susednými obcami, kde sa rovnako intenzívne klčovali lesy a “vyrábali” kopanice. Dňa 23. marca 1701 prišla do krajného stoličná vyšetrovacia komisia na čele s podžupanom Ondrejom Škrbalom zo Sokoloviec, aby na mieste prešetrila sťažnosť vtedajších zemepánov v Krajnom – nitrianskeho biskupa L. Matiašovského, Emerencie Révayovej, ďalej vdovy po Alexejovi Révayovi a Kataríny Mártonfalwayovej na obyvateľov z dedín Podolie, Častkovce, Korytné, Hrachovište, Gablov a Očkov, ktorí v čase od 23. decembra 1700 do polovice januára 1701 každodenne (okrem sviatkov) chodili do lesov patriacich obci Krajné a vyrúbali tu najmenej 1300 veľkých kusov dreva. Komisia po zahliadnutí škody určila hranicu na spornom území.

V roku 1701 sa Erdyovci stali opäť právoplatnými majiteľmi polovice Krajného.

Krajňanci nemali medzi svojimi zemepánmi po Nádašyovcoch žiadneho ďalšieho priaznivca reformácie. S prvým náporom na odovzdanie kostolov v Krajnom sa tunajší evanjelici stretli ešte v roku 1699. V roku 1720 museli zástupcovia krajňanského cirkevného zboru pred palatínskou komisiou prísažne potvrdiť, že si kostol sami vystavali a túto skutočnosť v nasledujúcom roku potvrdil aj palatín Pállfy. Tieto argumenty však veľa nezavážili na pred katolíckou vrchnosťou, ktorú vtedy reprezentoval Juraj Erdody. Stoličná deputácia pod jeho vedením dňa 22. januára 1733 odobrala evanjelikom kostol, faru a všetok cirkevný majetok a v Krajnom inštalovala katolíckeho farára.

V polovici 18. storočia došlo znovu k chotárnymi sporom, predovšetkým s Myjavčanmi. Roku 1752 sa Krajňanská obec obrátila s prosbou na zemepána L. Forgáča, aby zakázal Myjavčanom rúbať buky na Planom vrchu a Kýčer, pretože Myjavčania vedeli že tieto hory patria Krajnému a správali sa v nich nešetrne. Ladislav Forgáč sa asi svojich poddaných nezastal dostatočne, pretože museli vziať spravodlivosť do svojich rúk. Ozbrojení, pod vedením Juraja Turana, prepadli rúbajúcich Myjavcov a došlo k bitke, pričom bol zabitý Ján Krištof z Myjavy. Dňa 12. apríla 1753 Čachtický zemepánsky súd za tento čin odsúdil 16 Krajňancov.

Pre poznanie pomerov v Krajnom v polovici 18. storočia má mimoriadny význam dikálny (daňový) súpis všetkých obcí Nitrianskej župy z roku 1753. Podľa súpisu žilo v tom roku v Krajnom celkom 259 poddanských rodín a obec mohla mať približne 1600 obyvateľov. Väčšina obyvateľov žila na kopaniciach 160 rodín. Podľa záverečného sumáru patrilo Krajné k najľudnatejším obciam Nitrianskej župy. Krajné ako celok odovzdávalo každoročne vysoké dane. V rokoch 1750 až 1753 platili štátu od 1197 do 1576 zlatých a stoličnú daň od 175 do 354 zlatých.

V tých časoch zaviedla kráľovná Mária Terézia v celej krajine urbár. Jeho zmyslom bolo dať do súvisu veľkosť sedliakmi užívaných pozemkov a množstvo robôt alebo platieb, ktoré za to museli odvádzať svojej vrchnosti.

V rokoch 1784 – 87, za vlády Jozefa II., sa uskutočnilo v Uhorsku prvé sčítanie ľudu. Vďaka tomuto sčítaniu sa podarilo po prvý raz presne zistiť počet obyvateľstva obce a jeho skladbu. Celkový počet bol 2222 obyvateľov. Z toho počtu však bolo 38 ľudí vzdialených mimo obce a 15 cudzích žilo trvalo v Krajnom . V skutočnosti to teda bolo 2199 obyvateľov.

V roku 1781 vydal cisár Jozef II. tzv. tolerančný patent, ktorým povoľoval v Uhorsku náboženskú slobodu aj pre nekatolícke obyvateľstvo. Na všetkých miestach, kde žilo viac ako 100 evanjelických rodín a.v., si mohli obyvatelia vytvoriť vlastný cirkevný zbor.

Národné obrodenie

Koncom 18. a počas 19. stor. prebiehal v mnohonárodnostnom Uhorsku proces národnej emancipácie, počas ktorého sa formovali novodobé národy. Vodcom tohto procesu sa stala uhorská liberálna šľachta, ktorá chcela uskutočniť myšlienku jednorečového (maďarského) Uhorska. Tento účel vzbudzoval odpor ostatných národov žijúcich v Uhorsku. Slováci mali mimoriadne nepriaznivé postavenie, lebo nikdy nebolo Slovensko vyčlenené ako celok a nemalo žiadnu vlastnú administráciu. Krajné a celý myjavský kraj mali mimoriadne šťastie na národne uvedomelých kňazov, učiteľov, notárov i vzdelanejších príslušníkov meštianstva, ktorí začali aj medzi pospolitým ľudom prebúdzať národné povedomie.

V prvej polovici 19. stor. dožíval starý systém poddanstva, ktorý už bol čiastočne nahlodaný reformami Márie Terézie a jej syna. V Krajnom sa už tradične prevádzali všetky záväzky poddaných voči panstvu na peňažný ekvivalent, ktorý bol výhodný pre obe stránky.

Roku 1828 sa uskutočnil už druhý súpis obyvateľstva pre dané účely. V tomto roku napočítali celkom 522 daňovníkov, z toho 46 sedliakov, 432 želiarov a 44 podželiarov. Celkom bolo v Krajnom 2260 obyvateľov, ktorí bývali v 368 domoch. Na jeden dom pripadalo viac ako 6 obyvateľov. Obživa sa získavala väčšinou len z poľnohospodárstva. Najviac sa pestovala raž, jačmeň a ovos. Počet obyvateľstva napriek vysokej pôrodnosti stúpal iba pozvoľne, lebo prevládala vysoká detská úmrtnosť a okrem toho sa vyskytovali časté epidémie, ktoré zasahovali ľudí po desiatkach. Najväčšia cholera bola v roku 1831. Výsledkom jej nivočenia v dedine bolo celkom 191 ľudí.

V Krajnom v tomto období existovali 2 kostoly, 2 fary a 2 ľudové školy. V dedine neustále klesal počet katolíkov, katolícky kostol slúžil viac obyvateľom Hrachovišťa ako Krajňancom. Z toho dôvodu roku 1849 bola prenesená katolícka fara do Hrachovišťa.

Školská dochádzka bola veľmi zanedbaná. Žiaci začali s “riadnou” výukou až po Vianociach. Škola trvala len do jari, potom deti museli zostať doma pomáhať na roliach, statkoch, … Z tohoto dôvodu väčšina detí vedela sotva čítať a písať vedeli len tí najšikovnejší. Rechtorom tunajšej školy v rokoch 1816 – 1843 bol Samuel Záhon.

V Krajnom roku 1846 bol založený spolok miernosti. Jeho zakladateľom sa stal ev. farár Pavol Štefánik ml., ktorý v Krajnom úspešne bojoval proti pliage alkoholizmu.

V roku 1848 Marcovými zákonmi bolo v Uhorsku zrušené poddanstvo. Slováci očakávali od nastupujúcej revolúcie zlepšenie svojho sociálneho a národnostného postavenia v Uhorsku. Avšak tieto ich očakávania nová uhorská vláda nemienila splniť. Vodcami národného pohybu Slovákov sa stali Ľ. Štúr, J. M. Hurban a M. M. Hodža. Na dianie v senicko-myjavskom kraji mal najväčší vplyv Hurban. Už 18. marca 1848 sa v Hlbokom konala porada slovenskej inteligencie o ďalšom postupe pri presadzovaní slovenských požiadaviek. Ďalšou príležitosťou na formovanie týchto požiadaviek sa stal pohreb národne uvedomelého notára Žigmunda Valoviča na Brezovej, dňa 25 apríla. Nad jeho hrobom pred početným poslucháčstvom rečnil nezlomný J. Hurban. Večer toho istého dňa už formuluje dve základné požiadavky: aby mestečku Myjave poslali slovenskú zástavu, aby spoločné dohodli čas a miesto, kde by sa zišli zástupcovia okolitých obcí na poradu o žiadostiach slovenského národa. 26. apríla zvláštne posolstvo na čele s Hurbanom na koni odovzdalo Myjavčanom slovenskú zástavu a jeho reč na námestí oduševnila Myjavčanov natoľko, že hneď prisľúbili spoluprácu v národných veciach.

28. apríla bolo zvolané na Brezovú zhromaždenie zástupcov obcí. Údajne sa ho zúčastnilo až 300 obyvateľov Krajného. Hurban na tomto zhromaždení pod holým nebom čítal a objasňoval už prv pripravené “Žiadosti slovenského národa v stolici nitrianskej”.

Nepriatelia slovenského pohybu navádzali ľud do protižidovských rabovačiek, aby mali stoličné úrady zámienku zasiahnuť. I Krajňanci neodolali lákadlu a pustili sa do miestneho židovského krčmára, ktorému odobrali šenk, z nápojov odpili a ostatné porozlievali. Vláda vyslala zvláštneho komisára, aby zatkol pôvodcu nepokoja Hurbana, no ten bol v Mikuláši, kde sa 10. mája podieľal na príprave a vyhlásení žiadostí slovenského národa. V júni sa konal na Myjave cirkevný konvent, kde museli na nátlak superintendenta evanjelickí kňazi odsúdiť hurbanizmus ako škodlivé blúdenie. Lenže revolučný pohyb sa už nedal zastaviť. V Prahe sa konal slovanský zjazd, kde Štúr žiadal ochranu pred Maďarmi a pomoc v boji za slobodu. Už v priebehu augusta sa vo Viedni začala organizovať ozbrojená akcia proti maďarskej vláde. Preto uhorský snem pod vplyvom týchto správ nariadil stoliciam odvod regrútov do armády. Kopaničiarske mestečká a dediny však regrútov odmietli dať.

18. septembra 1848 sa v Myjave zhromaždilo 300 dobrovoľníkov, čo sa stalo signálom pre celý okolitý kraj. Už 19. septembra bolo v tomto mestečku 1500 povstalcov vyzbrojených puškami, kosami a cepmi. Povstalci však nemali základný vojenský výcvik a pomerne slabú disciplínu. I napriek tomu sa húfne osvedčovali plniť príkazy Slovenskej národnej rady, ktorá sídlila v dome vdovy Koleničky na Myjave. Vojenské velenie rozhodlo presun povstalcov na Brezovú, kde sa od Holešky očakával útok maďarských gárd. Dňa 22. septembra došlo k prvým bojom, ktoré dopadli úspešne. Vláda však rýchlo organizovala silnejšie vojenské jednotky, ktoré mali toto povstanie potlačiť. 27. 9. sa podarilo povstalcom ešte zvíťaziť pri Starej Turej, ale to bolo ich posledné víťazstvo. V nasledujúci deň prehrali bitku pred Myjavou a SNR sa rozhodla ustúpiť späť na Moravu. Maďarské gardy sa však radšej vrátili do Vrbového. Krajňanci, ktorí doma neboli spojení s povstalcami, sa nazdávali, že maďarské vojská ustupujú a rozhodli sa im prehradiť cestu. Pod vedením Vilka Šuleka zatarasili cestu poľnými bránami a streľbou privítali vojsko gardistov. Po krátkom nerovnom zápase boli Kajňanci, Podkylavci a Kostolanci obrátení na útek a vojaci začali rabovať dedinu.

Po potlačení 1. slovenskej výpravy začali v celom kraji naplno pracovať náhle súdy. Do Krajného prišiel súd pod vedením J. Lelkeša. Hlavným svedkom proti Krajňancom bol ich vlastný notár S. Erdelský. Po vyšetrovaní zobrali z Krajného a Podkylavy okolo 80 mužov, ktorých najprv uväznili vo Vrbovom. Odtiaľ ich dopravili do Hlohovca a Nitry. 11. októbra 1848 súdili pred náhlym súdom ako hlavných buričov z Krajného richtára Jána Štibrányho, Jána Čuvalu, Jura Dlhého, Jána Bukovčana a Jura Černáka. Po ich odsúdení začal súd s Viliamom Šulekom, ktorý sa držal statočne a otvorene sa priznal k organizovaniu ozbrojeného odporu proti vojsku. Odsúdili ho spolu s K. Holubym na smrť a 20. októbra 1848 ich na lúke oproti Hlohovcu verejne obesili. Zastrašovanie však neodradilo Slovákov od boja za svoje práva a tak sa uskutočnili dve dobrovoľnícke výpravy, ktoré prenikli do mnohých kútov Slovenska. Tieto výpravy povzbudili miestne obyvateľstvo k boju za národné práva.

Krajné malo šťastie na národne uvedomelých farárov a učiteľov, ktorí vedeli udržať slovenské povedomie svojich cirkevníkov aj v časoch silnejúcej maďarizácie. Po smrti krajňanského farára Pavla Štefánika ml. nastúpil na jeho miesto v roku 1862 Ján Boor, známy svojou dobrovoľníckou minulosťou, za ktorú sedel 16 týždňov vo väznici v Nitre. Bol dobrým rečníkom a neohrozene sa staval proti maďarizačnému tlaku v ev. cirkvi. V ťažkých časoch novej cholerovej epidémie (1866) sa stal predsedom proticholerového výboru a usiloval sa zabrániť jej šíreniu. I napriek tomu si epidémia v Krajnom vyžiadala 208 ľudských životov.

V roku 1843 sa stal novým rektorom krajňanskej ľudovej školy Michal Zatkalík. Od roku 1872 sa vyžadovalo, aby školský rok trval 8 mesiacov a končil sa záverečnou skúškou.

V Krajnom aj koncom minulého storočia ešte žili účastníci povstania, ktorí si tieto udalosti pripomenuli v roku 1884 pri oslavách storočnice znovuobnovenia cirkevného zboru. Čestným hosťom tu bol aj J. M. Hurban.

Na konvente 1887 zvolili za cirkevného dozorcu dr. Miloša Štefanoviča, ktorý mal za ženu Ľudmilu Boorovú. Boorovci výraznou mierou ovplyvnili dianie v obci. Po Jánovi Boorovi bol za farára zvolený jeho syn Ľudovít Boor. Po jeho odchode z osobných dôvodov sa stal jeho nástupcom Michal Bodický. Bol vynikajúci národovec a cirkevný spisovateľ, vďaka ktorému sa nikdy nepísali konventuálne zápisnice inak, ako po slovensky, prípadne v bibličtine. Michal Bodický mal úzke vzťahy s rodinou Štefánikovcov, preto na krajňanskú faru neraz zavítal i mladý Milan Rastislav Štefánik.

Roku 1901 sa podarilo v Nitrianskej stolici zvoliť 2 slovenských poslancov. Jedným z nich bol advokát Ján Valášek. Avšak onedlho ho nespravodlivo obvinili, odsúdili a zbavili mandátu. Ďalšie voľby sa konali v roku 1906 vo Vrbovom. Tentoraz sa úrady rozhodli za každú cenu nechať prepadnúť slovenského kandidáta – dr. Júliusa Markoviča z Nového Mesta. Prvá voľba sa uskutočnila v januári 1906. Krajňanci zásluhou Bodického jednotne hlasovali za Slováka. Maďari však podplatili vrbovských Židov, lebo Markovič viedol. Tí vtrhli do volebnej miestnosti, kde potrhali všetky záznamy. Voľby sa opakovali o 2 týždne, dotiaľ boli účastníci volieb terorizovaní. Aj Bodický bol odsúdený na 5 dní väzenia a pokutovaný za zhotovenie bielej zástavy na fare s nápisom: “Za tú našu slovenčinu” a dal ju Podkylavcom. Nakoniec sa voľby stanovili na 16. mája 1906. Myjavský kraj bol zaplavený vojskami. Slúžny Winkler sľúbil všetkým richtárom 5 zlatých za každý odhodený hlas. Počas volieb sa diali neuveriteľné volebné machinácie a nakoniec Markovič prepadol.

Slovenský národný život pred I. svetovou vojnou bol všestranne dusený maďarskými úradmi. Apponyihi školskými zákonmi sa vnútila maďarčina aj do ľudových škôl. Zdalo sa, že sa vyplní sen o jednorečovom Uhorsku. Málokto veril, že sa to podarí zmeniť.

Obdobie 1. svetovej vojny

V Európe sa od začiatku 20. storočia formovali dva proti sebe stojace tábory mocností. Na jednej strane bolo Anglicko, Francúzsko, Rusko a Taliansko, na druhej strane Nemecko a neskôr sa pripojilo i Rakúsko – Uhorsko, ktoré chcelo rozšíriť svoj vplyv na Balkáne. K Nemecku sa pripojilo tiež Turecko.

Vojnu rozpútalo Rakúsko – Uhorsko povzbudzované Nemeckom po atentáte na následníka trónu Ferdinanda v Sarajeve útokom na Srbsko. Vojna sa mala skončiť rýchlym víťazstvom, ale nakoniec trvala 4 roky a zachvátila celú Európu. Bola vyhlásená 28. júla 1914. V tom čase sa v Krajnom práve mlátilo. Podľa mobilizačnej vyhlášky museli rukovať všetci muži do 40 rokov. Už na začiatku vojny sa ukázala neschopnosť velenia armády. Naša armáda mala obrovské straty. Skoro všetci Krajňanci rukovali do 73. pešieho pluku so sídlom v Trenčíne. Na dedinách sa začal pre potreby armády rekvirovať dobytok, najmä kone. V druhej vlne odviedli všetkých mužov do 50 rokov. V Krajnom zostali iba ženy, starci a deti. Na ženy s deťmi pripadla ťarcha hospodárenia. Začal byť nedostatok potravín, preto sa zaviedol prídelový systém na petrolej a múku. o všetkom rozhodoval notár Nozdrovický a jeho manželka. Bolestnou ranou pre tunajších veriacich bola rekvirácia zvonov pre potreby armády. Keď v roku 1917 vstúpilo do vojny USA, zmenil sa pomer síl v prospech dohodových mocností. Bolo už len otázkou času, kedy bude Nemecko a Rakúsko – Uhorsko porazené.

Na krajnianskej fare sa ja v ťažkých vojnových časoch zásluhou Bodického udržiaval národný život. Prichádzali sem nadaní študenti a vzdelávali sa v náboženskej i svetskej literatúre. V čase vojny pôsobili v Krajnom, ako kapláni Vladimír Roy (1915) a po ňom Štefan Krčméry (1916).

Hneď po vypuknutí vojny začali niektorí politici na čele za vytvorenie s T. G. Masarykom akciu za oslobodenie Čechov a Slovákov, za vytvorenie demokratického spoločného štátu. K tejto myšlienke sa od samého začiatku pridal košariský rodák Milan Rastislav Štefánik, ktorý už bol francúzskym občanom. Vynikajúce zásluhy si vydobyl Štefánik pri organizovaní légií vo Francúzsku, Rusku a v Taliansku. Pod ich pôsobením rozhodli sa dohodové veľmoci definitívne uznať vznik nového štátu Česko-Slovenska.

V priebehu novembra 1918 už bolo aj v Krajnom jasné, že Uhorsko sa neudrží. Z vojny sa vracali ostrieľaní frontoví vojaci, mnohí aj so zbraňami. Peklo vojny ich zbavilo povestnej slovenskej bázlivosti pred vrchnosťou. V Krajnom postŕhali všetky maďarské nápisy. Z dediny odchádzali slúžny, notár, žandári a všetci reprezentanti maďarského panstva. Aj dovtedajšie obecné zastupiteľstvo sa 5. novembra 1918 samo rozpustilo.

Na radu Bodického zriadili v obci 12-člennú stráž, ktorá dohliadala najmä na poriadok v dedine. Neskôr na zhromaždení pred obecným domom zvolili nové obecné predstavenstvo na čele s richtárom Jánom Zmekom zo Žadovice. V nasledujúcu nedeľu nové predstavenstvo zložilo v chráme prísahu a Bodický ich zaviazal k vernosti svojej slovenskej vlasti. Potom do Krajného prišli prví predstavitelia nového štátu četníci a začali robiť poriadky.

Zoznam padlých v I. svetovej vojne

Ján Kavický 2.9.1914

Pavol Vavák 3.11.1914

Ján Konečník 17.11.1914

Ján Bielčik 18.12.1914

Pavol Zeman 30.1.1915

Štefan Kahún 5.2.1915

Juraj Zmeko 11.3.1915

Ján Talába 19.3.1915

Ján Horák 26.3.1915

Karol Abel 14.5.1915

Martin Malý 4.6.1915

Martin šuba 16.6.1915

Ján Konkuš 19.6.1915

Ján Otruba-Šagát 24.6.1915

Pavol Koruna 1.7.1915

Martin Holota 3.7.1915

Štefan Plesník 2.8.1915

Ján Papulák 7.8.1915

Ján Kubíček 12.8.1915

Ján Janeka 9.9.1915

Ján Kubiš 18.10.1915

Martin Siváček 21.11.1915

Tomáš Holota 30.12.1915

Štefan Bielčik 1.1.1916

Daniel Manák 7.1.1916

Samuel Koruna 15.1.1916

Ján Klimek 15.2.1916

Ján Bajcar 18.2.1916

Pavol obuch 25.3.1916

Pavol Otrubčák 6.4.1916

Martin Sako 7.6.1916

Martin Medo 4.8.1916

Štefan Hrčka 8.9.1916

Ján Trgala 16.9.1916

Štefan Gavura 16.9.1916

Štefan Horák 1.10.1916

Daniel Kovár 4.10.1916

Ján Babulíc 9.10.1916    

Pavol Papulák 11.11.1916

Ján Kovár 31.12.1916

Martin Sedlák 1.2.1917

Martin Macúch 12.5.1917

Martin Margeták 30.5.1917

Štefan Ševčík 31.5.1917

Tomáš Nebeský 17.6.1917

Pavol Talába 18.6.1917

Ján Janeka 1.7.1917

Pavol Vydarený 18.7.1917

Samuel Janeka 16.8.1917

Ján Čuvala 31.8.1917

Štefan Vavák (Januška) 9.10.1917

Daniel Vydarený 24.10.1917

Pavol Babinec 31.12.1917

Pavol Stupka 19.1.1918

Štefan Sako 30.1.1918

Ján Tomášech 16.5.1918

Štefan Klčovský 30.5.1918

Ján Otruba 17.6.1918

Pavol Vavák 29.6.1918

Štefan Hluchý 4.7.1918

Pavol Hutira 3.8.1918

Pavol Kolárik 31.8.1918

Pavol Plesník 28.9.1918

Martin Vavák 14.10.1918

Móric Jelínek

Filip Herz

Juraj Švancara

Martin Bumbál

Michal Kovár

Pavol Šmidák

Martin Tomka

Pavol Ďuriš-Frndák

Pavol Čerešňa

Samuel Čerešňa

Ján Gašparík

Karol Ábel

Prvá ČSR

Česko-slovensko vzniklo spojením dvoch štátotvorných národov Čechov a Slovákov v dobrovoľnom zväzku. Prvá Česko-slovenská republika bola demokratickým štátom, ktorý najmä Slovákom umožnil slobodnejší národný vývin. Silnejší český kapitál čoskoro ovládol Slovensko a začalo odbúravanie menej výkonného slovenského priemyslu.

Rok 1919 bol pre Slovensko búrlivý. V Maďarsku vypukla revolúcia a jeho červená armáda vpadla na Slovensko. Ľudia z južných častí utekali na sever. Po ústupe maďarských vojsk sa pomery začali normalizovať.

V celej republike sa uskutočnili sčítanie ľudu. Podľa jeho výsledkov v Krajnom žilo 2717 obyvateľov. Podľa vierovyznania 2643 evanjelikov a. v., 65 katolíkov a jeden grékokatolík, jeden reformovaný evanjelik a 17 židov.

Koncom roka 1920 Michal Bodický opúšťa Krajné a stáva sa profesorom na teologickej evanjelickej akadémii v Bratislave a zároveň jej dekanom. Za jeho nástupcu nastupuje Mladen Kolény.

Politický život v Krajnom sa rozvrstvil medzi viaceré strany. Veľké percento voličov v Krajnom získala Slovenská národná strana, ale i Republikánska strana. Menší vplyv v Krajnom mali strany Československá sociálno demokratická a Komunistická strana. Komunisti tu viac hlasov získali iba v období veľkej hospodárskej krízy, keď prudko vzrástla nezamestnanosť a nespokojnosť s vládnou politikou.

Sociálne položenie väčšiny Krajňancov sa za obdobie trvania prvej republiky výrazne nezlepšilo. Pokračovalo vysťahovalectvo do Ameriky. Veľká časť Krajňancov odchádzala na sezónne práce na veľkostatky na dolniaky.

Koncom 20-tych rokov s a pripravil projekt regulácie potoka Korytárky. V roku 1928 bolo založené vodné družstvo Krajné – Žadovica a pripravovalo sa na melioráciu horného toku potoka. Najmä hrozná povodeň 28. 10. 1930 presvedčila všetkých o potrebe regulácie potoka v celej jeho dĺžke a hlavne v strede dediny.

V roku 1932 bol projekt schválený a začalo sa s jeho výstavbou. Pri tejto výstavbe pomáhalo mnoho nezamestnaných Krajňancov, čím si aspoň trocha zarobili na obživu.

Výraznými premenami v tomto období prešlo aj školstvo. V Krajnom bol do prvej svetovej vojny iba 1 kvalifikovaný učiteľ Zigmund Zatkalík, ktorý však učenie dosť zanedbával. Po jeho odchode namiesto neho nastúpil miestny rodák Martin Petrucha, ktorý akoby zázrakom odklial dovtedy utajené schopnosti tunajších detí. V roku 1929 boli otvorené nové školy na Prehôrke, v Matejovci a na Žadovici. Žiaci po absolvovaní ľudovej školy museli za vyšším vzdelaním cestovať do iných dedín a miest, preto dňa 22. 10. 1935 bola v Krajnom slávnostne otvorená prvá meštianka. Za jej správcu bol vymenovaný tunajší rodák Samuel Matyáš.

So školstvom bol úzko zviazaný kultúrny život v obci. Učitelia so žiakmi pravidelne nacvičovali divadelné hry. V druhej polovici tridsiatich rokov sa v obci aktivizovala aj Jednota evanjelickej mládeže. Kultúrnu činnosť vyvíjala telocvičná jednota Sokol, miestny hasičský zbor a krajňanský spevokol. Pravidelne sa usporadúvali aj dožinkové slávnosti, ktoré usporadúvali Roľnícka beseda a Slovenský roľnícky dorast. Slávnostný ráz celému podujatiu dodáva miestna sedliacka jazda.

V druhej polovici 30-tich rokov sa začala vyostrovať medzinárodná situácia. V Nemecku sa dostal k moci Hitler, ktorý otvorene pripravoval agresiu voči susedným štátom. K jeho plánom prislúchali sudetskí Nemci, žijúci v Česko-slovensku. V roku 1938 vyvolali vážnu vnútornú krízu. Vláda vyhlásila mobilizáciu. Slovenská politická reprezentácia sa v novej situácii rozhodla prinútiť pražskú vládu k priznaniu autonómie pre Slovensko. Po obštrukciách vlády sa v Žiline 6. 10. 1938 zjednotili rozhodujúce politické sily a vyhlásili autonómiu Slovenska. Vláda tento stav akceptovala a vymenovala slovenskú vládu na čele s dr. J. Tisom.

Vzťah Krajňancov k búrlivým politickým udalostiam v jeseni 1938 bol rozporný. Obyvatelia tejto luteránskej obce sa s istými obavami pozerali na Hlinkovu slovenskú ľudovú stranu. Boli však národne uvedomelí. Preto v posledným demokratických voľbách v júni 1938 odovzdali viac ako polovicu hlasov Slovenskej národnej strane. Nejakým plebiscitom podpory, či nedôvery voči politike HSĽS sa stali voľby v decembri 1938. V nich sa mohli voliči vyjadriť, či podporujú jednotnú kandidátku HSĽS, alebo ju odmietajú. Za jednotnú kandidátku hlasovalo v Krajnom 94% voličov.

Ďalšie udalosti začiatkom roka 1939 naplno potvrdili obavy o existenciu Česko-slovenska.

Obdobie 2. svetovej vojny

Slovenská republika vznikla 14. marca 1939. Jej vzniku predchádzal nátlak zo strany Nemecka, ktoré ústami Hitlera dalo Slovákom vybrať, či sa osamostatnia alebo sa Slovensko rozdelí medzi Maďarsko, Nemecko a Poľsko. Všetky okolité štáty očakávali rýchly kolaps malej a nevyvinutej slovenskej ekonomiky. Vďaka vojnovej konjunktúre a uvážlivej hospodárskej politike sa podarilo pomerne skoro stabilizovať národné hospodárstvo a dosiahnuť plnú zamestnanosť.

Po vzniku republiky museli Slovensko opustiť českí úradníci, četníci i učitelia. Politická činnosť všetkých strán bola zakázaná. Svoju činnosť vyvíjala iba Jednota evanjelickej mládeže, v rámci Jednoty sa nacvičovali aj divadelné hry. V roku 1940 bola založená Jednota evanjelických žien. Na podnet ministerstva školstva vznikol v obci aj miestny odbor Matice slovenskej, ktorého úlohou bolo rozprúdiť osvetovú prácu v dedine i na kopaniciach. Jedinou povolenou politickou stranou bola HSĽS a Hlinkova garda. Spočiatku sa so nej prihlásilo pomerne veľa ľudí, lebo sa povrávalo, že bez legitimácie nikoho neprijmú do práce. Postupne sa Krajňanci odhlasovali a zostalo v nej iba niekoľko štátnych zamestnancov, ktorí nevyvíjali žiadne aktivity. Do Hlinkovej strany najskôr vstúpilo celé obecné zastupiteľstvo i so starostom na nátlak úradov, lebo hrozilo, že bude rozpustené a nahradené vládnym komisárom. Úrady podmieňovali súhlas s výstavbou novej budovy meštianskej školy existenciou HSĽS v Krajnom.

Napriek vojnovým časom pokračovalo ďalšie zveľaďovanie obce. Veľkú zásluhu na tom mal nový krajňanský notár Belomír Sutoris a energický a rozhľadený starosta, od roku 1941 vládny komisár, Juraj Klčovský. Dokončila sa vicinálna cesta Krajné – Matejovec – Myjava. Akcia, ktorá sa nezaobišla bez štátnej podpory, bola už dlho sľubovaná elektrifikácia v dedine. Do vybavenia potrebných náležitostí sa s veľkou odhodlanosťou pustil krajňanský notár. Jeho úsilie sa vyplatilo, keď 17. 12. 1941 bolo Krajné slávnostne napojené na elektrifikačnú sieť v prítomnosti Trenčianskeho župana dr. Kállaya.

V lete roku 1941 sa aj Slovensko po boku Nemecka zapojilo do vojny proti Sovietskemu zväzu. Slovenskí vojaci postupne strácali chuť bojovať pri Nemecku, nechceli sa podielať na ich zverstvách. Slovenská vláda sa ťažko previnila na židovskom obyvateľstve, keď prijala podľa nemeckého vzoru rasové zákony. Židia boli podľa nich považovaní za menejcenný národ a boli zbavení väčšiny svojho majetku a postavenia. Väčšina židovského obyvateľstva bola sústredená do koncentračných a vyhladzovacích táborov. Krajňanci napriek vlastnému riziku skrývali židovské rodiny a tak sa niektorým jednotlivcom podarilo prežiť.

Porážkami Nemecka na východnom fronte v rokoch 1942 a 1943 sa lámala viera v neporaziteľnosť jeho armád. I na Slovensku sa začína organizovať domáci odboj, výsledkom ktorého bola vianočná dohoda uzavretá medzi predstaviteľmi komunistického občianskeho odboja. Autorita režimu prudko klesala v priebehu prvého polroka 1944, keď už bol každému jasný blízky koniec tretej ríše. V Krajnom na kopaniciach sa už v priebehu februára 1944 objavili prví ruskí utečenci z koncentračných táborov. Krajňanci sa o nich postarali, jednak zo súcitu a jednak uveriac ich sľubom, že budú organizovať partizánskej skupiny. Zajatci však z dlhej chvíle prepadli alkoholu a začali páchať trestnú činnosť.

29. augusta vypuklo na strednom Slovensku povstanie. Vojaci na západnom Slovensku utekali od svojich posádok so svojou výzbrojou a pridávali sa k partizánskym skupinám, ktoré organizovali Miloš Uher na Javorine (partizánsky oddiel Hurban), Ján Repta v brezovských horách a učiteľ Štefan Čuvala v myjavských horách. V lese Vlčia dolina bola utvorená ďalšia partizánska skupina, ktorej veliteľom sa stal kapitán Medveďov.

Prvé boje sa odohrávali v Lopušnej doline 8. septembra 1944, keď partizáni Jána Reptu prepadli nemecký konvoj na ceste z Košarísk do Vrbového a pri vlastných nepatrných stratách sa im podarilo zlikvidovať 12 nemeckých vojakov. Na oplátku nemecká armáda vyslala väčšiu jednotku do Krajného s úlohou zlikvidovať tvoriace sa partizánske oddiely. Strieľali každého, koho uvideli na poli. Takto zomrelo dosť nevinných ľudí. Viacero ľudí vypočúvali, ale potom ich prepustili. Po tejto akcii odišli do Nového Mesta. Na tretí deň (17. 9.) sa znovu vrátili a s nimi slovenskí gardisti. Tí robili prehliadky domov v dedine i na kopaniciach, hľadali partizánov. Keď sa im stratil 1 vojak, začali so zaisťovaním mnohých mužov. Našťastie tohto vojaka chytili pri úteku vo Vrbovom.

Na druhý deň prišlo do Krajného 5 amerických letcov, ktorým sa podarilo ujsť z koncentračného tábora vo Vajnoroch. Skrývali sa u Michala Knapa, Jána Valáška, Jána Gálika a iných. Volali sa A. J. Wilson, E. H. Coleman, R. F. Hede, G. L. Fernandez a F. J. Bulfin. Za týždeň sa pripojili k partizánskej skupine Jána Reptu, pomocou ktorej sa dostali do Banskej Bystrice.

Neslávnou kapitolou v dejinách odbaja v Krajnom bolo pôsobenie Pavla Myjavského z Krajného. Dezertoval od skupiny Miloša Uhra a založil v Krajnom “partizánsku skupinu”. Najbrutálnejším členom skupiny bol Čech, Karel Glýr. Namiesto boja proti Nemcom sa orientovali na lúpenie židovských rodín z Piešťan, ktoré sa ukrývali na kopaniciach.

Dňa 20. októbra 1944 vtiahla do krajného nemecká jednotka, ktorej velil kapitán Gretzmann. Natrvalo sa usadili v meštianskej škole a čoskoro začali s výsluchmi podozrivých zo spolupráce s partizánmi. Zaistených občanov odvliekli do koncentračného tábora Sachsenhausen v Nemecku. Späť sa vrátil len jeden, ostatní zahynuli.

Vo februári 1945 sa vymenila nemecká posádka v Krajnom. Do dediny prišli väčšinou veľmi mladí Nemci, ktorí sa pripravovali na front. Nemci robili v Krajnom veľké prenasledovanie. Veľa ľudí odvliekli do koncentračných táborov, veľa ľudí zabili. I v posledné dni vojny padli Krajňanci ich zbraniam za obeť. 1. apríla na kopanici Žadovica Nemci zastrelili Adama Cvajnigu – radistu spravodajskej skupiny D. Sadloňa.

Dni strachu a utrpenia sa začiatkom apríla chýlili ku koncu. Front sa približoval pomerne rýchlo. Nemci z obavy pred obkľúčením ustupovali rýchlejšie, než ich k tomu nútil prvý sled Sovietskej a Rumunskej armády. Dňa 6. apríla vo večerných hodinách poslední Nemci vyprázdnili Krajné. Aby spomalili postup útočiacich jednotiek, vyhodili do vzduchu železobetónový most na hornom konci dediny. Nad ránom 7. apríla bola obec oslobodená.

Zoznam padlých v II. svetovej vojne

Ondrej Raška 22.7.1941

Daniel Gálik –.9.1944

Ján Bukovčan 15.9.1944

Lipták 15.9.1944

Ján Kubiš 20.10.1944

Ján Konečník –.11.1944

Ján Kotík 21.10.1944

Ján Babulíc 27.11.1944

Ján Tomka –.–.1944

Ján Plesník–.–.1944

Samuel Kubík 27.2.1945

Ján Vydarený 16.3.1945

Ján Kravárik 3.4.1945

Martin Konečník 7.4.1945           

Pavol Sadák 30.4.1945

Michal Marônek -.5.1945

Michal Kavický -.-.1945

Pavol Bukovčan -.-.1945

Ján Zima -.-.1945

Milan Boor

Pavol Plesník

rodina Adolfa Herza

rodina Jakuba Herza

V Krajnom padli:

Anton Križan z Čachtíc 7.9.1944

Andrej Pančekov z Ukrajiny 14.9.1944

Adam Cvajniga z Kravian 1.4.1945

13 vojakov oslobodzovacej armády

Od oslobodenia po Nežnú revolúciu

Oslobodenie prežívali ľudia s veľkými nádejami. Tešili sa na život bez vojnových hrôz a strachu. Tešili sa na život, keď budú môcť voľnejšie vydýchnuť, pracovať a nežiť v núdzových hospodárskych podmienkach.

S postupujúcim oslobodením zanikala samostatná Slovenská republika, správu preberali novo utvárané národné výbory. Na vedúce miesta sa dostávali komunisti a odbojári, ktorí mohli svoju legitimitu zdôvodniť zo skutočnosti, že bojovali proti bývalému režimu. Komunisti sa snažili zachovať parlamentné “dekórum” a boli rozhodnutí presadiť svoju moc legálnou cestou. Vo vláde sa zmocnili dôležitých ministerstiev a mohli počítať i s podporou bývalých partizánov. Voliči si mohli vybrať iba z týchto strán: komunistická strana, demokratická strana, strana práce a strana slobody.

V Krajnom ľudia hneď po oslobodení začali s opravami poškodených budov, zneškodňovali míny, ktoré tu uložili ustupujúci Nemci. Z obce odchádzali evakuanti a prichádzali občania Krajného z koncentračných táborov. Jednotlivci odchádzali do českého pohraničia, mnohí chlapi za prácou na Ostravsko a do Bratislavy.

Komunistická strana ako prvá obnovila svoju činnosť. Neustále stúpal počet jej členov. V roku 1946 bola v Krajnom založená miestna organizácia Demokratickej strany. V máji, tesne pred voľbami, založil trafikant Šagát miestnu organizáciu Strany práce. Celý máj prebiehala v Krajnom intenzívna predvolebná kampaň. V Krajnom tesne zvíťazili komunisti. Na prvom zasadnutí MNV volili jeho členovia tajným hlasovaním nového predsedu. Na túto funkciu boli 2 kandidáti – za KSS Ján Šagát, za demokratickú stranu Štefan Kostelný. Obaja však získali rovnaký počet hlasov, tak nakoniec rozhodol los. Šťastie sa usmialo na Štefana Kostelného.

Povojnová hospodárska situácia nebola veľmi ružová. Zaviedol sa lístkový prídelový systém pre zásobovanie potravinami. I napriek tomu bol v tom zmätok. Obchody mali nedostatok mlieka, chleba, masla a mäsa a naviac rok 1947 bol veľmi suchý a horúci, úroda obilnín bola v dôsledku toho veľmi slabá. Jediné miesto, kde sa dalo všetko zohnať bol čierny trh.

Vyostrovala sa politická situácia. Rozbroje nastali i medzi členmi MNV v Krajnom. Komunisti sa začali pripravovať na prevzatie moci. Vo februári 1948 vyvrcholila vládna kríza. Po výzve predsedu vlády K. Gotwalda z 21. februára 1948 zakladať všade akčné výbory NF, prišiel na tretí deň 23. februára Ján Šagát do školy za učiteľom Jánom Gabižom so žiadosťou , aby im pomohol pri vytvorení akčného výboru. Tento akčný výbor bol schválený na zhromaždení občanov 24. februára. Členovia KSS presadili odstúpenie Štefana Kostelného a ďalších nekomunistov z MNV a predsedom sa stal Ján Šagát. O niekoľko dní sa v Prahe rozhodlo o definitívnom nástupe Česko-slovenska na cestu budovania socializmu. Nasledovala druhá vlna znárodňovania, likvidoval sa súkromný obchod a podnikateľská činnosť vôbec.

Rok 1949 priniesol ľudom na Slovensku veľký úder. Začali sa ľudom odoberať pozemky a dobytok, ktoré sa sústredili v Jednotnom roľníckom družstve. V jeseni 1949 sa zišiel prípravný výbor a za predsedu bol zvolený Pavol Bumbál. Ako prví členovia JRD boli komunisti – išlo o drobných roľníkov s malými výmerami pôdy. Väčšina Krajňancov sa však proti JRD ostro stavala, lebo to považovali za fígeľ, ktorým im chcú siahnuť na živobytie a majetky. Družstevníci vybrali najlepšie role v okolí dediny. 25. až 26 došlo k scénam, keď najmä ženy bránili vlastnými telami svoje role pred traktormi. Nečlenov družstva začala štátna mašinéria najrôznejšími spôsobmi šikanovať. Vyčlenila im pozemky na vzdialenejších miestach chotára, predpisovali im zvýšené kontingenty. Ich neplnenie sa trestalo pokutami, niekedy i väzením. Boli vystavení i psychickému teroru. Roľníkom, ktorí mali deti na školách hrozilo, že nedoštudujú.

Pomery sa začali zlepšovať až od roku 1956. 11. augusta 1957 vstúpilo v Krajnom do JRD 153 nových členov. Zvolila sa nová družstevná správa a JRD v dedine získalo jednoznačnú prevahu nad súkromne hospodáriacimi. V roku 1958 sa ONV pokúsilo s kolektivizáciou na kopaniciach, ale obyvatelia sa vyslovili ostro proti. Podarila sa až v roku 1972.

Prednosti v uplatnení mechanizácie a moderných postupov sa v rastlinnej a živočíšnej výrobe dokázalo uplatniť družstvo až v polovici 60-tych rokov, keď s prvými krokmi v tomto smere začal Ján Tomka. Naplno ich rozvinul po jeho náhlej smrti mladý absolvent VŠP Ing. Vojtech Tĺčik. Na základe svojich schopností dokázal vytvoriť dobrý kolektív, ktorý neustále pracoval na zefektívňovaní veľkovýroby v družstve. Došlo k zlúčeniu dovtedy samostatných družstiev Krajného, Podkylavy, Babulicovho vrchu a Matejovca do jedného veľkého celku. Dobré hospodárske výsledky družstva Rovnosť v Krajnom umožňovali vedeniu pripraviť rozsiahly sociálny program pre svojich členov. Stala sa bežnou vecou kúpeľná liečba, domáce a zahraničné rekreácie, výstavba sociálnych zariadení v objektoch družstva. Mladé rodiny dostali od JRD bytovky. V poprednej miere sa zaslúžilo o ďalšie budovanie obce ako napr. výstavba miestnych komunikácii, hotela, nákupného strediska, budovy MNV a pošty, administratívnej budovy JRD.

V roku 1953 sa rušili meštianky a národné školy a vytvoril sa jednotný typ strednej osemročnej školy. V Krajnom však ani táto škola nemala vyhovujúce priestory. Vyučovalo sa nielen v škole, ale i v súkromných domoch. Roku 1957 sa dokončila prístavba školy. Škola získala 4 učebne, laboratórium, 5 kabinetov, školskú jedáleň s kuchyňou, hygienické zariadenie a kotolňu. Zaviedlo sa ústredné kúrenie.

Udalosti roku 1968 mali odraz i v školstve. V roku 1970 nastúpila normalizácia. Preverovacia komisia sa sústredila na postoje miestnych učiteľov a predovšetkým vedenia školy. Riaditeľ školy J. Kuliha spolu so zástupkyňou J. Matyášovou neprešli straníckymi previerkami a za svoje postoje v roku 1968, keď vyjadrili nesúhlas so vstupom vojsk Varšavskej zmluvy boli zbavení svojich funkcií. Škola mala vychovávať socializmu oddaných a uvedomelých žiakov. Kultúra v Krajnom bola veľmi bohatá. Svoju činnosť tu vykonávala škola, hasiči, Sokoli, členovia SVOJPOV (odbojári), športovci, Spevokol Vilka Šuleka aj ochotnícke divadlo.

V roku 1961 sa začalo i s výstavbou zdravotného strediska a bytu pre miestneho lekára. Tým sa stal MUDr. Pavol Vereš. Pre matky s deťmi malo veľký význam zriadenie detskej ambulancie. V roku 1968 sa ľudia prebrali z dlhoročnej letargie a chceli robiť niečo užitočné. Sľubne sa rozbiehajúci proces reforiem zastavil vpád vojsk Varšavskej zmluvy. Najmä mladší občania vyjadrovali spontánne svoje rozhorčenie nad vierolomným prepadom našej vlasti. Každý vzrušene očakával najnovšie správy. Začínajúca “konsolidácia” v apríli 1969 priniesla ľudom sklamanie. Konsolidácia trvala celých 20 rokov. Vláda jednej strany priviedla spoločnosť k nehybnosti, hospodárskemu úpadku a naučila ľudí dvojtvárnosti.

Slabosť celého režimu sa ukázala v novembri 1989, keď komunistami dlho stavaný systém moci padol. Koniec roku 1989 priniesol oživenie spoločenského života nielen v celej republike, ale aj v našej obci.

Zdroj: Obec krajné/PhDr.Ján Lukačka, CSc