Tretí februárový víkend patril v Malackách milovníkom miestnej histórie. 

Pri príležitosti Svetového dňa sprievodcov sa Mestské centrum kultúry a Múzeum Michala Tillnera rozhodli zorganizovať ďalšie podujatie z cyklu Historických potuliek Malackami. Napriek nepríjemnému mrazivému počasiu účasť atakovala rekordné čísla. 

Takmer 150 nadšencov histórie sa stretlo pri farskom kostole Najsvätejšej Trojice, ktorý je medzi miestnymi známy tiež ako Dolný kostol. V priestoroch svätostánku ich privítal miestny historik Martin Macejka, ktorí neskrýval nadšenie nad hojnou účasťou prítomných návštevníkov. Tí sa neskôr rozdelili na tri skupiny a vydali sa spoločne so svojimi sprievodcami – Ivana Kovárová, Isabel de Pasquale, Andrej Wsól, Matúš Kočalka a Martin Macejka – po stopách malackých dejín.   

Osobnosť, kam sa len pozrieš

 „Vítam vás na najstaršom cintoríne v Malackách. V meste sa okrem neho nachádzali aj ďalšie miesta posledného odpočinku. Pod františkánskym kostolom sú rozsiahle krypty, v ktorých sa až do druhej polovice 19. storočia pochovávali okrem františkánov aj bohatší obyvatelia mesta. Svoj vlastný cintorín mali aj príslušníci židovskej obce, no a v 70. rokoch bol na juhozápade mesta vybudovaný tzv. nový cintorín,“ začína svoje rozprávanie Isabel de Pasquale, jedna zo sprievodkýň na starom cintoríne. Cestou míňame hroby františkánskych mníchov, miesto posledného odpočinku pre padlých hrdinov 2. svetovej vojny či hroby rehoľníčok rádu sv. Vincenta.

Presúvame sa do bloku B. V ňom sú pochovaní príslušníci tzv. malackej honorácie (označenie pre príslušníkov vyšších spoločenských tried, pozn. autora). Večný pokoj tu našli telesné pozostatky Ivana Prenoszila (správca Pálffyovcov), Gustava Bittnera (lesný radca Pálffyovcov) alebo Křemenákovcov (pálffyovskí koniari pôvodom z Pardubíc).

„Okrem nich tu však nájdeme aj hrob Štefana Čulena, národného buditeľa a člena Matice slovenskej. Nesmieme zabudnúť ani na Dr. Antona Polakoviča, ktorý ako prvý lekár na Slovensku napísal Vademecum lekára. Najväčšia krypta cintorína vola vybudovaná v roku 1905 a patrí príbuzným obchodníckej rodiny Mayerovcov,“ odpovedá na zvedavé otázky návštevníkov sprievodkyňa Isabel.

Azda najviac času trávime pri náhrobku Dr. Jozefa Dérera. Advokáta a vodcu intelektuálneho národného hnutia v Malackách i na Záhorí, po ktorom je pomenovaná miestna základná škola.

„Príbeh Dr. Jozefa Dérera je zaujímavý v tom, že meral cestu do Malaciek až zo stredného Slovenska. Tu si založil advokátsku kanceláriu a vytvoril dobré zázemie aj  pre svojho syna, Dr. Ivana Dérera, neskoršieho ministra počas prvej Československej republiky. Najviac otázok majú pochopiteľne žiaci, ktorí školu pomenovanú po Dr. Jozefovi Dérerovi navštevujú,“ vysvetľuje sprievodkyňa. „Najstarší dochovaný hrob na cintoríne patrí pekárskej rodiny Entnerovcov. Záver našej prehliadky patrí Ľudovi Zúbkovi, autorovi mnohých historických životopisných próz, a Michalovi Tillnerovi, ktorého zbierka ľudového umenia a úžitkových predmetov tvorí základ mestského Múzea Michala Tillnera,“ zakončuje svoj výklad. 

Malacky – mesto patrónov

Cestou po meste míňame ďalšie pamätihodnosti. Dozvedáme sa, že na mieste dnešného obchodného domu AFK stál niekdajší hostinec rodiny Raisovcov. Valéria Raisová, známa dobová poetka, sa preslávila predovšetkým vďaka romániku s Rudolfom Dillongom, známym slovenským literátom z prvej polovice 20. storočia, ktorý pôsobil tiež v Malackách ako miestny kňaz. Dnešná Základná umelecká škola v Malackách bola zasa v minulosti prvou meštiankou, v ktorej sa vzdelávali prevažne potomkovia bohatších obyvateľov mesta. Pre chudobné vrstvy a deti sedliakov boli určené cirkevné školy.

Na našich potulkách sa postupne sa dozvedáme, kde býval židovský majiteľ liehovaru Stern alebo kde ste si mohli zakúpiť zázračnú karpatskú liečivú pilulu lekárnika Fridricha. Jedine budova Tatry, miestneho hostinca, ešte stále slúži svojmu pôvodnému spoločenskému účelu. Dobre zajesť alebo vypiť ste si v ňom mohli už aj v minulosti. 

Nezastupiteľným symbolom Malaciek sú sochy patrónov, ktoré máte možnosť vidieť takmer na každom rušnejšom mieste. Najznámejšia z nich je zrejme socha sv. Františka Xavierského, miestnymi občanmi prezývaná tiež Severínek (socha ukazuje na sever). V dávnych časoch k nej prichádzali nezamestnaní, aby sa uchádzali o prácu u bohatých sedliakov. Chudobní občania, ktorí si nemohli dovoliť vyprevadiť svojich najbližších na ich poslednej ceste, tu zanechali ich pozostatky. O pohreb sa im tak postaral neďaleko sídliaci rád františkánov. 

Krypty v Čiernom kláštore

Okrem prehliadky starého cintorína sme zavítali aj do kláštorných krýpt, ktoré sa nachádzajú pod Čiernym kláštorom. Aj tu boli v minulosti pochovávaní predovšetkým bohatí a vážení mešťania z Malaciek a blízkeho okolia, františkáni a Pálffiovci.

„Nachádzate sa v prestavanej v bočnej kaplnke sv. Anny v nadzemnej časti kláštora. Do tejto časti sa vchádzalo veľkým vstupom z dnešného parku. Pochovaných je tu 48 členov pálffiovského rodu. V časti pod loteránskou kaplnkou, ktorá bola pred prestavbou určená pre Pálffiovcov, boli potom pochovávaní františkáni. V kryptách sa pochovávalo už od 17. storočia, posledný pohreb sa konal až v roku 1932. Pripravená je pre vás aj expozícia bohoslužobných predmetov a historických artefaktov,“ víta zvedavých návštevníkov sprievodkyňa Ivana Kovárová. 

Schodiskom sa dostávame do podzemnej časti krýpt. Na stene sú tabule s menami pochovaných členov šľachtického rodu, ale aj originálne, no zubom času poznačené sochy miestnych cirkevných patrónov. Zastavujeme sa pred výklenkom, v ktorom by sa podľa legendy malo nachádzať srdce zakladateľa kláštora Pavla IV. Pálffiho. „V kryptách sa od konca 17. storočia nachádzali srdcia zakladateľov kláštora – Pavla IV. a jeho syna Jána III. Antona, ktoré boli umiestnené v strieborných schránkach v tvare srdca. Podľa legendy srdce krvácalo v prípade blížiacej sa vojny alebo inej pohromy. Srdce Pavla IV. sa v 19. storočí stratilo, srdce jeho syna sa však v Malackách uchováva dodnes,“ dopĺňa svoju kolegyňu Isabel. 

Presúvame sa do Čierneho kostola. Kostol je s kláštorom spojený chodbami a chórom. Chrámová loď je v barokovom štýle. Po jej bokoch sú kaplnky a vpredu je zakončená svätyňou, kde je umiestnený hlavný oltár. Na stene ľavej časti svätyne sa nachádza epitaf grófa Mikuláša Pálfiho. Dali ho postaviť vnuci Mikuláša V. Pálfiho Leopold, Mikuláš a Rudolf. Autorom náhrobku je uvádzaný Ján Mikuláš Moll. Po vstupe do chrámu pozornosť každého návštevníka upúta veľkoleposť hlavného oltára. Pochádza z prvej polovice 18. storočia. Celý je vyrezávaný z dreva, kolorizovaný a bohato pozlátený.

Takisto ako chrám je zasvätený Nepoškvrnenému Počatiu Panny Márie, o čom svedčí aj ústredný motív zadnej dekoratívnej časti – socha Panny Márie (Nepoškvrneného Počatia) v nadživotnej veľkosti. V juhozápadnej časti kostola je umiestnená kaplnka Svätých schodov, symbolizujúca schody, po ktorých kráčal Kristus v Jeruzaleme k Pilátovi Pontskému. 

Židovská synagóga a malacký kaštieľ

„Malacká synagóga má bohatú históriu a vysokú architektonickú hodnotu. Nachádza sa v centre mesta a je jednou z jeho dominánt. Synagóga je postavená v maurskom slohu podľa projektu architekta Wilhelma Stiassneho. Zachovala sa bohatá ornamentálna štuka abstraktného „maurského“ charakteru. Pozemok pod budovou v Malackách venovala židovskej obci na stavbu synagógy majetná a významná rodina Spitzerovcov. Staviteľom synagógy v Malackách bol významný pálfiovský staviteľ János Terebessy,“ vysvetľuje pozorným návštevníkom sprievodca Matúš Kočalka. Od 80. rokov 20. storočia je budova využívaná na kultúrno-spoločenské účely. V súčasnosti tam má vysunuté sídlo s koncertnou sieňou a výtvarným ateliérom Základná umelecká škola v Malackách.

Poslednou zastávkou je pýcha a symbol mesta – kaštieľ v Zámockom parku.

„So vznikom kaštieľa je historicky spätý šľachtický rod Pálfiovcov, ktorému malacké panstvo patrilo takmer 300 rokov. Ako stavebník je zväčša citovaný Pavol Pálfi ab Erdöd. Pôvodnými majiteľmi kaštieľa bol už spomínaný zemepanský rod Pálfi. Posledným zemepánom bol Mikuláš XIII. Pálfi, ktorý sa narodil v roku 1861 v Malackách a zomrel v roku 1935 v Marcheggu. Po prevrate v roku 1918 obývali kaštieľ najprv dôstojníci oslobodzovacej československej armády. Po dohode Pálfiovcov so Štátnym pozemkovým úradom získala roku 1934 kaštieľ s parkom rehoľa františkánov rádu sv. Františka Assiského ako náhradu za tzv. patronátne povinnosti. Po roku 1945 sa užívatelia zámku vymieňali. V rokoch 1944 – 1945 tu boli nemeckým gestapom väznení a týraní príslušníci SNP. Po vojne bol kaštieľ užívaný ako kasáreň útvaru pohraničnej stráže. Po roku 1957 bola v kaštieli zriadená nemocnica.,“ zakončuje svoj dnešný výklad sprievodkyňa Ivana.

Dnes je vlastníkom kaštieľa mesto Malacky, ktoré realizuje projekt jeho  postupnej obnovy a sprístupnenia verejnosti.  Zrekonštruovaná bola studňa na nádvorí kaštieľa, vstupná brána a podbránie a tiež schodisko s krištáľovými lustrami. Obnovená je tiež fontána pred južným krídlom kaštieľa a najnovšou rekonštrukciou sa môže pýšiť strecha. V zrekonštruovaných priestoroch je Pálfiovská izba s dobovým nábytkom. Návštevníci si môžu prezrieť aj stále výstavu fotografií dokumentujúcich rekonštrukciu kaštieľa. Vo výstavných priestoroch sa konajú výstavy, predovšetkým umelecké.