Juraj Foltín je 19-ročný občiansky aktivista, vášnivý cestovateľ a bloger. Jeho úprimnosť, zmysel pre spravodlivosť a ochota postaviť sa na stranu slabších, ho robí ukážkovým príkladom nielen pre rovesníkov, ale aj pre všetky ostatné generácie.

Viac o sebe tento inšpiratívny mladý muž prezradil v rozhovore Adele Sadloňovej, študentke Gymnázia L. Novomeského Senica, kde Juraj tento rok maturoval.

Ahoj, Juri, musím povedať, že spektrum tém, ktorými sa zaoberáš je naozaj pestré. Vedel by si z nich vybrať tie, ktoré sú ti najbližšie?

Ahoj, Adel, s tou pestrosťou tém máš pravdu. Viem ich rozdeliť na 4 základné okruhy: aktivizmus, cestovanie, vzdelávanie a šport.

Poznáme ťa predovšetkým ako aktivistu. Pamätáš si, v akom veku si v sebe objavil zápal pre slobodu a demokraciu? Vďačíš za to niekomu konkrétnemu alebo to prišlo takpovediac samo?

Myslím si, že je na začiatok dobré povedať, že nie vždy boli moje názory také, aké ich poznáte dnes. O veci verejné som sa začínal zaujímať už ako ôsmak na základnej škole, kedy boli moje názory, hlavne kvôli nedostatočnej informovanosti a neoverovaní si informácií, krajne radikálne (nie extrémistické). Ako 14-15 ročný chalan som si nedokázal ešte v plnej miere uvedomovať ako podstatné môžu byť pri formovaní tvojho pohľadu na svet dezinformačné weby, ktoré vedome klamali a šírili medzi ľuďmi strach. Vzbudili ho aj vo mne. V tom čase vrcholila migračná kríza a na mojom facebookovom profile by ste vtedy našli medzi iným aj fotku ,,Stop Islam”. Nikdy som však nepodporoval fašistov, ktorí mi už vtedy prišli ako strana plná kriklúňov, bez rozumných návrhov a riešení na zlepšenie života bežných Slovákov.

Pamätám si na moment, kedy istý človek pod článok jedného dezinformačného webu napísal, že tu klamú a priložil aj oficiálny dokument (išlo o niečo v súvislosti s EÚ). Pozrel som si ten dokument a zistil som, že naozaj klamali. Takto som si potom skúsil overiť aj ďalšie informácie na týchto weboch a potom si overiť aj správy na ,,tých hnusných slniečkárskych” portáloch. Tie sa odrážali pri písaní článkov od oficiálnych stanovísk. Keď som sa už dostal do tohto priestoru a čítal inteligentnejšie a argumentačne lepšie komentáre, tak sa začal meniť aj môj pohľad, predovšetkým na kultúrno-etické otázky (LGBT, Migrácia, interupcie, dekriminalizácia marihuany). Tento proces trval približne medzi rokmi 2015-2017.

V roku 2018 som si už pravidelne overoval informácie, čítal množstvo kníh (hlavne o politike a dejinách) a mal za sebou už pár účastí na veľkých protikorupčných pochodoch. A potom prišla udalosť, ktorá vo mne vzbudila doposiaľ nehasnúci zápal pre slobodu a boj za spravodlivosť a lepšiu krajinu- vražda Jána a Martiny. Vtedy som si naplno uvedomil, aký hlúpy som bol, keď som si myslel, že najväčší problém Slovenska sú (neexistujúci) imigranti alebo LGBT. Najväčším problémom Slovenska bola korupcia na najvyšších mocenských pozíciách, katastrofálny stav školstva, zdravotníctva či justície. Z toho všetkého pramení nedôvera občanov v štát a podpora populistických a extrémistických strán. Mám pocit, že tá celá transformácia môjho uvažovania prichádzala postupne a vďačím za to mnohým ľuďom. Asi každému, kto so mnou kedy viedol slušnú diskusiu.

Záujem o dianie, či už na domácej alebo zahraničnej scéne, je pre teba nepochybne veľmi dôležitý. Avšak, mnohí tvoji rovesníci tieto záležitosti ignorujú alebo ich vnímajú len veľmi pasívne. Ako by sme podľa teba mohli pozdvihnúť občiansku angažovanosť mládeže?

Považujem to za dôležité z jednoduchého dôvodu. Či už chceme alebo nechceme, politika ovplyvňuje priamo či nepriamo, viac či menej, každého z nás. Každá generácia je iná a niečím špecifická. My sme generácia, ktorá prežije väčšinu svojich dní na mobiloch a internete. Zaujíma nás, už len z dôvodu neobmedzeného toku informácií, niečo diametrálne iné ako zaujímalo našich rodičov.

Žijeme v krajine, ktorá je bezpečná a slobodná a to samo o sebe môže vzbudzovať pocit pasivity a toho, že je všetko v poriadku a že vlastne môže byť aj horšie. Práve naopak, môže byť lepšie. A to vtedy, keď začnú mladí ľudia viac participovať na chode spoločnosti a bude sa na nich pozerať ako na jej plnohodnotnú súčasť. Ako to docieliť? Treba si uvedomiť, že pre Slovákov je už takpovediac typické, že sa vieme zomknúť a aktivizovať sa vo väčšej miere až vtedy, keď máme vytýčený jasný cieľ (snaha štúrovcov o nezávislosť Slovenska v 1848, vznik ČSR v 1918, porážka fašizmu v podobe SNP, snaha o demokratizáciu spoločnosti v 1968, Nežná revolúcia 1989, porážka mečiarizmu v 1998, začlenenie sa do európskych štruktúr (EÚ, Eurozóna, Schengen) a štruktúr NATO).

Od prijatia Eura v roku 2009 chýba našej krajine a spoločnosti vízia, vyššie ciele. Keď človek povie Fínsko, napadne mu reformné pokrokové školstvo. Keď povie Estónsko, tak e-government. My stojíme a prekračujeme z nohy na nohu. Ak by si naša krajina dala za strednodobú víziu napríklad byť najzelenšou krajinou sveta do roku 2040, verím tomu, že by sa aj mladá generácia viac zapájala do verejného diskurzu. Druhé riešenie, ktoré by viac zaktivizovalo moju generáciu je podľa mňa reforma školstva a školských osnov. Napríklad, považujem za hlúposť venovať celý jeden rok občianskej filozofii a podstatné otázky ako rodina, súdnictvo, ľudské práva, demokracia, náboženstvá a množstvo ďalších podstatnejších tém preberať za 2-3 hodiny.

Ďalším takýmto prípadom je učenie dejepisu. O Grécku a Ríme som sa učil dopodrobna už najmenej 3x (ZŠ, gymnázium a seminár v 3.ročníku), zatiaľ čo situáciu okolo a po 2.svetovej vojne len veľmi narýchlo, pretože sa to jednoducho nestíha. O takej Nežnej revolúcii som sa v škole do hĺbky neučil ani raz. Do školstva by som pridal viac konverzácie s učiteľom, diskutovania o aktuálnych spoločenských problémoch a vo väčšej miere aj politológiu. Tiež si myslím, že iniciatíva zapájať viac študentov do fungovania štátu by mala prísť zo strany štátu sama a ukázať našej generácii, že naše názory berú ako podstatnú a dôležitú súčasť spoločnosti. Zapojiť napríklad študentov do rád miestnych úradov alebo výraznejšie podporovať občianske združenia mladých.

V minulom školskom roku si senické gymnázium úspešne reprezentoval na Olympiáde ľudských práv a dostal si sa do celoslovenského kola tejto súťaže. Čo pre teba znamená táto skúsenosť?

Znamenala pre mňa viac ako som si dokázal vôbec predstaviť. Bolo úžasné viesť niekoľkohodinové diskusie plné argumentov so študentmi z celej krajiny, rozprávať sa s pani ombudsmankou či viesť konverzácie s osobnosťami Nežnej revolúcie. S viacerými minuloročnými účastníkmi sme stále v kontakte, sledujeme navzájom naše aktivity a tešili sme sa aj na tento ročník celoštátneho kola, kam sa mi opäť podarilo postúpiť. Žiaľbohu, situácia ohľadom koronavírusu znamenala presunutie termínu, zatiaľ na neurčito.

V súvislosti s koronavírusom určite nastali zmeny aj v tvojom cestovateľskom harmonograme. Napriek tomu si už na vlastné oči videl slušný kus sveta. Môžeš uviesť nejaké miesto, ktoré ti navždy zostane v pamäti?

Tak toto je ťažká a zákerná otázka Adel (smiech). Myslím si však, že to bude New York- na miesta ako Central park, Times square, miesta, kde stáli dvojičky či Broadway si spomínam veľmi často. A určite sa sem raz vrátim. No miest po svete, ktoré som navštívil a zostali mi v pamäti je viac- Berlín, Belehrad, Londýn, Monako, Barcelona…

Prezradíš nám aj svoju vysnívanú destináciu?

Sú hneď dve. Prvou na zozname je Peru. Tu by som chcel vidieť Machu Picchu a najväčšie jazero Južnej Ameriky – Titicacu. Chcel by som viac spoznať dávnu kultúra Inkov a ,,nasať” atmosféru Južnej Ameriky. Tou druhou je Transsibírska magistrála- železničná trať z Moskvy do Vladivostoku cez celú Sibír, no neviem momentálne, či to chcem potiahnuť až do Vladivostoku alebo prestúpim za Bajkalom na Transmongolskú magistrálu, ktorá vedie naprieč Mongolskom až do Pekingu.

Budúci školský rok sa z teba stane vysokoškolák. Kam budú smerovať tvoje kroky v tomto prípade?

Prioritnú prihlášku mám na Masarykovu univerzitu v Brne, kde by som chcel študovať politický marketing s medzinárodnými vzťahmi. Sekundárnu prihlášku som si dal na niečo, kam ma to ťahá už dlhšiu dobu- učiteľstvo dejepisu a geografie.

Budeme ti držať palce, nech všetko dopadne tak, ako si želáš. Posledná otázka: Čo by si odkázal našim mladým čitateľom?

Verím v našu generáciu. Verím, že môžeme vytvoriť spoločnosť, ktorá bude viac tolerantná k odlišnostiam a rôznorodosti. Verím, že sa budeme spolu vedieť vždy rozprávať slušne, vecne a asertívne. Verím, že budeme vždy pomáhať a myslieť na tých najzraniteľnejších z nás. Dúfam, že spoločne dokážeme zlepšiť zlú klimatickú situáciu, ktorá dlhodobo ohrozuje našu planétu. Dúfam, že nikdy nezabudneme na činy a osobnosti, ktoré nám priniesli slobodu a vždy sa pevne držali svojich morálnych hodnôt.

Na záver si pomôžem citátom indického mysliteľa a politika, ktorý bojoval za rovnosť ľudí a nezávislosť svojho národa, Gándhím: