Víta Ponomarova je Ukrajinka pochádzajúca z miesta Mykolajev, odkiaľ utiekla v prvý deň ukrajinsko-ruského konfliktu k svojim rodičom na Ukrajine. V krajine svojho pôvodu je pôrodnou asistentkou. Od konca marca je posilou Gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia Fakultnej nemocnice AGEL Skalica.
So svojou prácou aj s novými slovenskými kolegami v nemocnici sa zžila viac ako dobre. Dôsledne pracuje na odstránení jazykovej bariéry a poctivo sa pripravuje na odborné skúšky. Ako uviedla Víta Ponomarova, jej noví kolegovia sú veľmi šikovní a vo všetkom sú jej nápomocní. Po zrovnoprávnení vzdelania môže už odborné činnosti vykonávať pod dohľadom personálu gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia, ale plnohodnotným členom pôrodníckeho tímu bude až po odbornej skúške, ktorú absolvuje v slovenskom jazyku.
Pani Víta utiekla z Mykolajiva hneď v prvý deň vojny k svojim rodičom, ktorí žijú v Domanivke v Mykolajivskej oblasti. „24. februára som išla do práce autobusom a lietali lietadlá, bombardovali. To bol stres strašný. Bol to prvý deň vojny, keď začali bombardovať Mykolajev. Ja som utiekla hneď prvý deň aj s 15-ročnou dcérou k rodičom. Z Ukrajiny som s dcérou utiekla na 11. deň vojny na Slovensko. Cesta bola veľmi ťažká. Najprv autom, potom vlak, autobus. Manžel prišiel pre nás do Bratislavy. Volala som mu z hraníc. Celkovo cesta trvala 2 dni. Veľmi dlho sme cestovali evakuačným vlakom. Keď bombardovali stál, čakal. Už predtým som cestovala vlakom z Odesy do Užhorodu, trvalo to 18 hodín. Cesta vlakom počas úteku sa natiahla na 24 hodín,“ popísala svoju cestu na Slovensko Víta Ponomarova.
Rodičia Víty ostali na Ukrajine v meste Domanivka , rovnako brat so sestrou. Jej brat aj sestra na Ukrajine ostali, ale nie v Mykolajive. „Do Mykolajivu sa nemôžu vrátiť zatiaľ ani oni, lebo tam všetko bombardujú aj teraz. Väčšina ľudí odišla. Každý kto mohol, odišiel,“ doplnila Víta.
Víta Ponomarova pracovala na Ukrajine ako pôrodná asistentka na pôrodnej sále 11 rokov. Do Skalice prišla 8. marca a do práce v nemocnici v Skalici nastúpila 28. marca. Na Ukrajine ukončila zdravotnú školu, odbor pôrodníctvo tzv. “akušerstvo“. „Na Ukrajine som akušerka, na Slovensku pôrodná asistentka. Je to tá istá robota ako u nás,“ uviedla pôrodná asistentka Víta a doplnila, že všetko je také isté aj u nich, chodby, pôrodné sály aj izby, úroveň bola porovnateľná s úrovňou v skalickej nemocnici.
Pre Slovensko sa Víta rozhodla, lebo manžel pracuje na Slovensku dva roky. „Utekali sme s dcérou za manželom do Borského Mikuláša. Máme tam domček a dcéra navštevuje Základnú školu v Borskom Mikuláši,“ vysvetľuje Víta, ktorá je veľmi vďačná za všetku pomoc, ktorej sa jej dostáva na Slovensku. „Chcela by som veľmi pekne poďakovať rodine Juraja Šajdíka, ktorá nám veľmi pomohla s materiálnym zabezpečením. Prenajala nám svoj dom, v ktorom bývame doteraz. Taktiež rodine Jozefa Cintulu patrí veľká vďaka za všetku ich pomoc.“
Nesťažujú sa, dcéra aj ona majú všetko, čo potrebujú k životu. Veľmi si vážia pomoc svojho okolia a školy. „Dcéra dostáva obedy v škole bezplatne. Všetky školské potreby dostala dcéra v škole. Dcére pomohli učitelia aj s adaptáciou v novom kolektíve. Aj ZŠ v Borskom Mikuláši chcem za všetko poďakovať. Pánovi riaditeľovi, učiteľom za povzbudivý prístup k mojej dcérke Darji. Spočiatku bola dcérka veľmi smutná. Bolo jej clivo za kamarátkami na Ukrajine, bola veľmi smutná a nešťastná, že sa musela s nimi rozlúčiť, opustiť rodinu a mesto Mykolajiv. Pán riaditeľ, pani učiteľky a spolužiaci sa s dcérkou rozprávali o celej smutnej situácii u nás a chceli, aby mala lepšiu náladu a prišla na krajšie myšlienky,“ s vďačnosťou oceňuje prístup školy Víta, podľa ktorej dcéra už vie, čomu sa v budúcnosti chce venovať. Na Ukrajine sa na gymnáziu učila anglicky a na Slovensku chce študovať právo v angličtine. Aj teraz sa učí anglický a k tomu nemecký jazyk.
Víta pracuje v skalickej nemocnici viac ako 2 mesiace a na svoju prácu a kolegov hovorí len pekné slová. „Všetko dobré, personál, kolegovia. Veľmi dobrí ľudia. Veľmi dobre nás prijali. V nemocnici je veľmi dobre,“ hodnotí svoju skúsenosť Víta, aj sama má v nemocnici skvelý pocit.
Kolegovia sú jej nápomocní aj pri zdolávaní jazykovej bariéry. „Kolektív je super, pomáhajú mi hovoriť. Keď nerozumiem, kolegyne sa mi snažia vysvetliť význam jednotlivých slov. Všetkým lekárom a sestričkám ďakujem za pekné prijatie do kolektívu. Za ich obrovskú snahu pomôcť, aj keď slovenčina je ťažká reč,“ hodnotí svoje skúsenosti Víta a priznáva, že slovenčinu študuje online doma – každý deň dve hodiny a aj v práci sa snaží čo najviac rozprávať. Veľmi ťažká sa jej zdá slovenská gramatika. Teraz Víta čaká na nostrifikáciu diplomu a termín odbornej skúšky.
Pôrodná asistentka dokáže len ťažko uveriť, že na Ukrajine sa stala realitou vojna. „Ani by mi nenapadlo, že sa niečo také môže stať. Viete, ja mám rodinu aj v Rusku, ale tam je tak veľká protiukrajinská propaganda, že s rodinou v Rusku sme prerušili všetky kontakty,“ s ľútosťou hovorí Víta, ktorá by sa raz rada na Ukrajinu vrátila: „Chcela by som sa vrátiť na Ukrajinu, ale teraz chcem zostať so svojim manželom a dcérou na Slovensku. Cítim sa tu dobre a v bezpečí, aj keď moja rodina mi veľmi chýba,“ netají svoj smútok Víta.
Informácie poskytla Mgr. Martina Pavliková
