Po prvýkrát sa obec Vrádište spomína v donačnej listine z roku 1392 pod názvom Wratna, ktorou Žigmund Luxemburský daroval hrad Wywar aj s okolitými majetkami Ctiborovi zo Ctiboríc.
V roku 1432 Wrathna (Wrazisscie) patrila pod slobodné kráľovské mesto Skalica, no v zozname obcí holíčskeho panstva z roku 1452 sa nachádza aj Wrasiscze, ktoré malo 14 usadlostí. Vlastníkom panstva bol vtedy Pangrác zo Sv. Mikuláša, ktorý ho odkúpil od Gašpara Schlicka v roku 1444.
V roku 1473 sa vlastníkom Vrádišťa stal Žigmund Schlick, nový majiteľ holíčskeho panstva, ktoré v roku 1489 získali Czoborovci. Tento šľachtický rod nebol majiteľom obce v súvislom období. Príčinou tohto javu bola finančná kríza Czoborovcov, počas ktorej dávali niektoré dediny svojho panstva do zálohy ostatným šľachtickým rodom.
Po prvýkrát založil Gašpar Czobor dedinu Wraszysche kráľovskému komorníkovi Mikulášovi Prwzynaczkému z Vyškova (de Wyzko) dňa 19. júna 1520 za sumu 250 florénov. Prwzynaczky potom 16. októbra 1520 prepustil Vrádište Petrovi Korláthkeöymu z Bučian (Korlathkawy de Bwchan) za rovnakú sumu. Neskoršie krajinské daňové súpisy uvádzajú, že v roku 1532 mala Vrádište (Wradistia) v zálohu vdova po Petrovi Korláthkeőym.
V historických dokumentoch sa 17. júna 1538 uvádza, že Vrádište (spolu s Popudinami) mal v zálohe František Nyáry de Bedeg, župan Hontianskej stolice. K tomu, aby ich mohol vyplatiť, vypožičal si Gašpar Czobor 400 florénov od mesta Skalica. V zmluve, ktorú pri tejto pôžičke s mestom uzavrel sa zaviazal, že ak by do sviatku sv. Juraja dlh nesplatil spolu s úrokom 40 florénov, odovzdá mestu dediny Vrádište a Popudiny, ale smie si ponechať ich výnos. Z ďalších dokumentov vyplýva, že Gašpar Czobor Nyárymu peniaze neodovzdal.
Po smrti Gašpara Czobora v roku 1539 sa majiteľkou celého holíčsko-šaštínskeho panstva stala jeho dedička Uršula Czoborová. V rovnakom roku sa začali spory o dediny, medzi ktoré patrilo aj Vrádište (ďalšími boli Popudiny a Lopašov). V najbližších rokoch si na Vrádište opakovane nárokovali rôzne šľachtické rody. Súdne spory sa odohrávali najmä medzi F. Nyárym, F. Révayom, Petrom Bakičom a U. Czoborovou.
V roku 1543 si svoje nároky na holíčsko-šaštínske panstvo začali uplatňovať aj Schlickovci. Nasledujúce obdobie bolo pre samotné panstvo oslabujúce. Situácia sa nezmenila ani po svadbe Uršuly Czoborovej s Petrom Bakičom. Podľa opisu súpisov, ktorý dala u bratislavskej kapituly vyhotoviť Uršula Czoborová boli obce Vrádište a Popudiny aj naďalej majetkom F. Nyáryho
Tieto dediny začal Peter Bakič od Nyáryho vymáhať v roku 1550 a 28. júna 1550 dal F. Révay vyzvať Nyáryho, aby prevzal peniaze od Bakiča a prenechal mu Vrádište, Popudiny a Lopašov. Podobnú výzvu mu poslal aj 14. mája 1552.
Po smrti Petra Bakiča sa opäť začali spory o panstvo. Nakoniec sa 17. mája 1554 Révayovci a Bakičovci natrvalo vzdali nárokov na akúkoľvek časť holíčsko-šaštínskeho panstva v prospech Czoborovcov.
Koncom 16. storočia vlastnili Vrádište Symándyovci. Najstaršia zmienka o tomto rode, ktorého členovia si k menu písali prídomok „Vrádište“ pochádza z 1. polovice 16. storočia. Známy je erb rodu zachovaný na pečati z roku 1543. Do histórie obce sa Simándyovci zapísali najmä tým, že 6. septembra 1592 spolu s vrádištskými poddanými prepadli skalických oráčov, ktorým rozbúrali pluhy a jedného zranili. Ján Simándy bol v roku 1597 podporučíkom vojska Juraja Thurzu. V roku 1640 už žili Simándyovci v Dojči.
Posledným významným šľachtickým rodom, ktorý obec vlastnil boli Habsburgovci. Tí ju získali ako súčasť holíčsko-šaštínskeho panstva od Jozefa Czobora, ktorý sa ho zriekol dňa 30. januára 1749. Habsburgovci boli majiteľmi panstva až do rozpadu monarchie v roku 1918.
V bojoch prvej svetovej vojny padlo 13 Vrádišťanov a dvaja boli nezvestní.
Po prvej svetovej vojne sa šľachtické pozemky vyvlastnili a patrili štátnej správe. V roku 1926 bola pôda prevedená na občanov. Každý dostal jednu parcelu a vdovy po padlých vojakoch dostali 1,5 parcely. Parcela mala veľkosť od 47 do 50 árov a cena za jednu bola 3000 Kčs. Kto nemal peniaze, tomu na tento účel požičala banka. Pri rozdeľovaní pozemkov sa robili rozdiely, keď zamestnanci štátnej správy dostali po troch parcelách a vedúci obce ešte viac. Chudobným predali menej úrodné plochy.
V priamych bojoch 2. svetovej vojny nepadol ani jeden Vrádišťan, no výrazne sa zmenila náboženská štruktúra obyvateľstva vzhľadom na to, že tu pred 2. svetovou vojnou žilo 32 židovských rodín. Do koncentračného tábora bol deportovaný jeden občan. Po vojne sa nevrátila ani jedna židovský rodina.
Počas prechodu frontu sa vo Vrádišti nebojovalo a väčšina obyvateľov sa odsťahovala do vinohradov. Nemci, spolu s Vlasovcami, obsadili “majer” a obec opustili ešte pred príchodom Červenej armády. Sovietska armáda vstúpila do obce 11. apríla 1945 okolo 3.00 h. Túto udalosť pripomína pamätná doska, nachádzajúca sa na trávnatej ploche pri obecnom úrade.
V období socializmu sa uskutočnilo pod vedením MNV viacero brigád na úpravu obce. Taktiež bolo vybudovaných viacero stavieb rôzneho charakteru. V roku 1974 bola skolaudovaná nová požiarna zbrojnica a v tom istom roku sa začalo s výstavbou domu smútku, ktorý bol dokončený v roku 1976. S výstavbou kultúrneho domu sa začalo v roku 1993.
zdroj: Obec Vrádište
