FOTOGALÉRIA: V minulosti sa v mnohých častiach Záhoria snažili prispôsobiť najsuchšiu krajinu poľnohospodárskej veľkovýrobe. Po zmene variability zrážok je snaha o ochranu a rozvoj riečnych biotopov v Alpsko – Karpatskom koridore.
Informoval o tom krajinár Dušan Valachovič zo správy Chránenej krajinnej oblasti (CHKO) Záhorie, ktorá je súčasťou Štátnej ochrany prírody (ŠOP) SR.
Úpravy sa začali už v 18. storočí
Časť Viedenskej kotliny, široký pás 60 km medzi Alpami a Karpatami, je intenzívnou kultúrnou krajinou. Úpravy tokov v tomto území začali už koncom 18. storočia (Rußbach). Motivované boli snahou o zlepšenie využiteľnosti územia, intenzifikáciou poľnohospodárstva a zasiahli skoro celú riečnu sieť. Zaistenie potrieb pre vývoj ľudskej spoločnosti sa bez istej miery úpravy vodných tokov a odvodnenia plôch nezaobíde, ale už v dobe realizácie bolo jasné, že prínos mnohých z nich bude menej preukazný. Najmä z dôvodu, že pre oba štáty predstavuje toto územie najsuchší región.
Kanálmi sa vodné toky upravili v dĺžke 413 km
Technické úpravy hydrologickej siete Záhoria sa najintenzívnejšie vykonávali v rokoch 1955 – 1970. Dôvod prispôsobiť túto najsuchšiu krajinu poľnohospodárskej veľkovýrobe. Rôzne typy tokov vodohospodári upravovali typizovane – napriamiť, skapacitniť, opevniť s jasným cieľom zamedziť akumulovaniu vody v krajine. Boli vybudované desiatky kilometrov melioračných kanálov odvodňujúcich aj dovtedy neodvodnené plochy. „Vodné toky spolu s novovybudovanými melioračnými kanálmi boli upravené v dĺžke 413 km. Technické úpravy vyvolali rozsiahle zmeny, predovšetkým v mikroklíme krajiny. To v konečnom dôsledku radikálne a negatívne zmenilo podmienky pre dovtedajšie druhy rastlín a živočíchov. Ekonomický prínos bol spočiatku priaznivý. Postupom času, ako doznievali tlmivé účinky funkčnej krajiny, sa výsledky obrátili aj proti samotným poľnohospodárom.
Po roku 1990 došlo vplyvom klimatickej zmeny k posunom všetkých teplotných charakteristík na území SR asi o + 1°C. Množstvo zrážok pritom aj napriek poklesom v posledných rokoch (2012 – 2018) ostalo dlhodobo približne rovnaké. Mení sa však ich variabilita – sú intenzívnejšie a striedajú sa s dlhšími obdobiami bez zrážok. Vyššia teplota so sebou prináša vyššie odparovanie, miernejšia zimy skorší začiatok jari a leta dlhšiu vegetačnú dobu. Rastliny tak skôr odčerpávajú vodu a približujú sucho.
Štát v 60 – 70 rokoch 20. storočia – v tom čase niekde aj opodstatnene – vložil veľké zdroje do odvodňovania krajiny. Lenže potom čo sa karta v 90 rokoch začína obracať väčšina odvodňovacích systémov napriek tomu funguje naďalej. Hydrologickú sieť SR štát ponecháva stále orientovanú na urýchlené odvádzanie vody aj keď zrážky dlhodobo absentujú. Zo strany štátu v súčasnosti absentuje obdobný masívny prístup spred 50 – 60 rokov aby aktualizoval svoju vládnu politiku v hospodárení s vodou v krajine.
V snahe iniciovať aspoň najjednoduchšie riešenia poškodenej riečnej siete sa ŠOP SR správa CHKO Záhorie zapojila na základe výzvy tradičných partnerov z Rakúska do projektu Ochrana a rozvoj riečnych biotopov v Alpsko – Karpatskom koridore v rámci programu INTERREG.
Projekt nadväzuje úspešný projekt 2009 – 2013 Alpsko – Karpatský koridor (AKK BASIC, CENTROPE) zachovanie konektivity územia pre veľké cicavce. Jeden z výsledkov tohto projektu je aj zelený most na diaľnici D2 v katastri Moravský sv. Ján. Kým v prvom projekte išlo o zachovanie zatiaľ existujúcich možností krajiny pre migráciu, v tomto projekte išlo najmä o obnovu a zlepšenie prepojenia vodných biotopov.
Koncepcia ochrany a rozvoja riečnych biotopov Alpsko – Karpatského koridoru
Hlavným výstupom projektu ochrany a rozvoja riečnych biotopov Alpsko – Karpatského koridoru má byť koncepcia Ochrana a rozvoj riečnych biotopov. Rakúska strana plánuje tieto dokumenty začleniť medzi strategické plánovanie na úrovni spolkových krajín ako aj na národnej úrovni, aby sa tak zabezpečilo ich ukotvenie na politickej úrovni.
Napojenie vôd zo Zohorského kanála na riečne jazero v oblasti Devínskeho jazera
V ústi Zohorského kanála v úseku 0,07 r.km sa v rámci projektu vybudoval systém na dotovanie Devínskeho jazera vodou.
Riečne jazero na území Devínskeho jazera predstavuje v súčasné zmenenej krajine fenomén prezentujúci historický vývoj krajiny modelovanej riekou. Vzniklo prirodzeným ako aj umelým zahradeným bočných meandrujúcich ramien rieky Moravy. Technické vodohospodárske úpravy vo forme zmenšenia zaplavovanej nivy zahradzovaním, pretrasovaním vodnej siete vybudovaním kanálov s väčšou odvodňovacou kapacitou, zapríčinilo aj zrýchlenie starnutia riečneho jazera. To sa prejavuje stratou výšky vodnej hladiny, zvýšenou sedimentáciou a postupným zarastaním koryta jazera vysokou bylinnou vegetáciou. Dlhodobo hlavným dôvodom starnutia je absencia korytotvorných prietokov, ktoré pôvodne prečisťovali systém riečneho jazera. Od 90 rokov sa často prejavuje úplnou stratou vody počas vegetácie. Územie riečneho jazera sa bez revitalizačného zásahu mení na biotop blízky stepiam.
Riečne jazero z morfologického hľadiska je vytvorené spleťou meandrujúcich ramien. Hĺbka ramien sa pohybuje v diapazóne 0.1 – 1.6 m. Riečne jazero bolo pôvodne napájané vodou z tokov Dunaj (priemerný ročný prietok 2 045 m3.s-1), Morava (120 m3.s-1), Malina a Močiarka (obe do 1,5 m3.s-1). Najkratšia vzdialenosť Devínskeho jazera od Dunaja je 11 r.km. Pritom Dunaj pri vyšších stavoch vzdúva vodnú hladinu rieky Moravy až po 35 r.km. Šestnásť násobný prietok rieky Dunaj oproti rieke Morave má z toho dôvodu najväčší vplyv na zavodnenie riečneho jazera. Kým rieka Morava má so svojím prietokom potenciál naplniť meandre riečneho jazera, záplavová vlna z Dunaja tlačená proti toku Moravy má kapacitu zaplaviť celú plochu Devínskeho jazera do výšky 2 – 2,5 m. Zohorský kanál (1,5 m3.s-1) má kapacitu iba predlžovať výskyt astatickej vody v Devínskom jazere.
- Plocha obnovovanej permanentnej mokrade 67,00 ha
- Dotknutá plocha okolitej krajiny 250,00 ha
Opätovne prepojenie reliktu vodného toku v PR Bogdalický Vrch
Prírodná rezervácia Bogdalický vrch (33,2 ha, k.ú. Suchohrad, 1993) reprezentuje rezíduum zachovalého lužného lesa obklopeného agrocenózou. V lužnom lese sa zachovalo torzo pleistoceného meandra sukcesného štádia (9,6 ha) ktoré má stále markantné, zachované koryto. V rokoch 1955 – 1957 bolo odrénované výstavbou melioračného Zohorského kanála, a tak bývalý tok je v súčasnosti napájaný iba atmosférickými zrážkami a priesakom vody z okolia. Zámerom v rámci projektu bolo zistiť možnosti či je vôbec reálne doň priviesť vodu a pritom koryto ponechať podľa možností v pôvodnom stave. Situáciu pre optimálne napájanie vodou komplikuje vybudovaná technická infraštruktúra (tranzitný plynovod, melioračný kanál Zohorský kanál s protipovodňovou ochranou, intenzívna poľnohospodárska produkcia) v bezprostrednej blízkosti lokality.
Prvotná štúdia na základe geodetického zamerania determinovala optimálnu trasu pre smerové vedenie koryta tak, aby bolo možné vodu do reliktu koryta v PR doviesť gravitačne a zároveň sa vyhnúť ochranným pásmam sietí. Z troch možných scenárov prepojenia po rokovaní s okolitými steakholdermi bola vypracovaná projektové dokumentácia na úroveň vodoprávneho povolenia. PD má byť slúžiť pre samotnú realizáciu v rámci nadväzujúceho projektu s názvom ACENet v program INTERREG.
Zlepšenie vodného režimu meandru Ciglát
Pleistocenný meander Ciglát predstavuje v súčasné zmenenej krajine fenomén prezentujúci historický vývoj krajiny modelovanej riekou Moravou. Torzo meandru sa zachovalo do obdobia jeho zapojenia do novo upravovanej hydrologickej siete v rámci hydromelioračných úprav v 70 rokoch 20. storočia. Torzo meandru Ciglát následkom hydromelioračných úprav bolo odvodňované dvomi umelo skapacitnenými tokmi. V snahe vrátiť hydrologickú situáciu v zásobovaní vodou pre okolité lesné a lúčne biotopy v roku 1995 správa CHKO Záhorie meander opätovne napojila na oba dovtedy drenujúce technický upravené toky. Princíp spočíval vo využívaní dvoch rozdielnych prietokových režimov medzi oboma tokmi.
Funkčnosť obnoveného napájania zo strany Lakšárskeho potoka bola uspokojivá pokiaľ ju po 17 rokoch fungovania v roku 2012 nezačal prerušovať svojimi aktivitami bobor vodný ktorý odber vody upchával v snahe zabrániť úniku vody zo svojho sídla. Hydrologické sucho, ktoré sa začalo výraznejšie prejavovať v roku 2012 prvým výrazným poklesom vodnej hladiny. V rámci projektu bola vložená ochranná klietka brániaca bobrovi upchávať vtok. Následné došlo k zavodňovaniu nasledovných plôch.
- Plocha obnovovanej trvalej mokrade 13,59 ha
- Plocha obnovovanej časovo príležitostnej mokrade 25,17 ha
Zväčšenie migračného profilu križovania lesnej cesty na začiatku rybovodu Rudava
Rybovod – vo forme obchvatu sa nachádza vo Vojenskom obvode Záhorie pri Veľkých Levároch na 10.794 r.km rieke Rudava . Rybovod bol odovzdaný do užívania začiatkom roka 2009 . V nasledujúcom období bol rybovod testovaný prechodom viacerých povodňových vĺn, ktoré zmenili migračné podmienky na úseku pod rybovodom. V úseku križujúcom lesnú cestu boli dodatočne zabudované dve rúry s priemerom 30 cm. V rámci predmetného projektu boli rúry nahradené rámovým priepustom. Okrem toho krátky úsek brehu podliehajúci zvýšenej erózie spôsobené zväčšením prietoku bol spevnený prepletaným plôtikom. Táto forma ochrany brehov bola volená najmä z dôvodu pieskového substrátu budujúceho brehy rybovodu. A v celom toku Rudavy brehy sú stabilizované jediným pevným prvkom a to koreňmi stromov. Zapletaný oplôtok na ochranu brehov sme asi použili ako prvý na území SR.
Ochrana dáždnikových a vlajkových druhov
Z množstva vyskytujúcich sa vodných a na vodu viazaných živočíchov v riečnej sieti územia Alpy – Karpaty boli ako indikátory úspešnosti obnovy biotopov v rámci projektu vybrané štyri druhy – podustva severná (Chondostroma nasus), užovka fŕkaná (Natrix tesselata), rybárik riečny (Alcedo athis) a mihuľa ukrajinská (Eudontomyzon mariae). Správa CHKO Záhorie sa vzhľadom k tomu že mihuľa ukrajinská sa nachádza iba v jej územnej kompetencie podieľala na spracovaní programu záchrany.
V rámci projektu boli na lokalite výskytu determinované podmienky potrebné pre zachovanie druhu a aj možnej migrácie na nové lokality.
Na záver
Pokusy o revitalizáciu vodných tokov narážajú na ustanovenia platného vodného zákona NR SR č. 364/2004 Z.z. Organizácia určená štátom spravovať vodné toky, u ktorej sa predpokladá starostlivosť a presadzovanie ekologického prístupu k povrchovým vodám podľa Rámcovej smernici o vodách , je zo zákona povinná presadzovať podmienky, ktoré naopak revitalizačne snahy spomaľujú. Vodný zákon nepozná pojem revitalizácia vodných tokov alebo zlepšovanie ich ekologického stavu RSV atď. Pôvodne úpravy vodných tokov sú evidované ako vodné stavby a ich likvidácia/úprava alebo nahradenie prirodzenejším korytom je veľmi komplikovaná (predčasne odpisy štátneho majetku, následná správa revitalizovaného úseku atď. ).
