Kanonier Pavol Masaryk o svojej kariére aj o tom, ako vidí slovenský futbal

Uplynulý víkend oznámil definitívny koniec na trávnikoch dvojnásobný najlepší strelec slovenskej futbalovej súťaže Pavol Masaryk. Nielen o kariére, ale aj o svojom pohľade na slovenský futbal otvorene odpovedal po oficiálnom ukončení kariéry. To sa oficiálne odohralo pred zápasom 4. kola piatej najvyššej súťaže TJ Iskra Holíč – TJ Baník Brodské (1:1), teda dvoch mužstiev, v ktorých na úplnom začiatku kariéry pôsobil.

Cesta do vrcholového futbalu nebola pre rodáka z obce Radimov v okrese Skalica jednoduchá.

– Cesta z dediny do futbalu na najvyššej úrovni bola zložitá. Všade, kam som prišiel, som musel podávať nadštandardné výkony. Najskôr to bol Holíč a potom Myjava. Do ligy ma katapultovala vydarená sezóna v drese Spartaka Myjava, keď som počas jedného ročníka v 3. lige západ strelil 22 gólov. Všimol si ma vtedy Stano Jarábek a Jozef Adamec a hneď ma brali do Trnavy.

Nasledovalo dvojročné pôsobenie v Spartaku Trnava.

– Prvý rok bol ťažký. Prišiel som do kádra plného veľkých mien a prakticky som do zápasov iba naskakoval ako striedajúci hráč na niekoľko minút. V druhom roku sa všetko zmenilo. Prišiel tréner Milan Lešický. To čo spravil pre mňa, sa málokedy vidí. Dať veľkú šancu chlapcovi z dediny bez mena, bez histórie, v základe vo veľkej Trnave s veľkými menami na súpiske, na to bolo potreba odvahu. Videl však vo mne potenciál, že viem strieľať góly. Dal mi dôveru a ja som mu ju splatil tým, že som tie góly dával. V sezóne som nastrieľal deväť gólov a bol som najlepším strelcom mužstva. Aj preto si trénera Lešického nesmierne vážim, mimoriadne mi vtedy pomohol predovšetkým čo sa týka psychickej stránky a dodnes sme veľmi dobrí priatelia.

V sezóne 2005/06 nasledoval málo vídaný prestup, keď sa najlepší strelec Spartaka Trnava sťahoval k svojmu odvekému rivalovi do Slovana Bratislava, aj keď ten v tej sezóne pôsobil o súťaž nižšie.

– Je pravda, že nie veľa hráčov prestúpilo z Trnavy do Slovana a naopak. Po sezóne 2004/05 končil v Trnave tréner Lešický a aj mne končila zmluva. V Trnave som bol najlepší strelec a poviem to na rovinu, vtedajšie vedenie s Jozefom Bachratým si ma vôbec nevážilo, taká bola jednoducho situácia v Trnave. Bol som pre nich iba chlapec, ktorý v tej dobe nezarábal prakticky nič oproti platom veľkých hviezd. Boli presvedčení, že podpíšem v Trnave zmluvu na tri- štyri roky v podstate za nič. Tréner Lešický mi odporučil, aby som išiel do Slovana, ktorý predostrel najlepšie podmienky. To rozhodnutie bolo prelomové, pretože ak by som neprestúpil, myslím si, že to, čo som nakoniec dokázal, by sa mi nepodarilo naplniť.

Nasledovalo päťročné pôsobenie v Slovane.

– Prvý ročník v drese belasých bol v druhej lige, ale tú sme doslova preleteli a potom to už gradovalo. Slovan má vždy len najvyššie méty čo sa týka umiestnenia. Vyhrali sme ligu, pohár, Superpohár, stal som sa najlepším strelcom ligy, zahrali sme si aj Európu, takže na toto obdobie spomínam iba v dobrom. Mal som tam výborné zázemie a nemôžem povedať krivé slovo ani na vtedajšieho majiteľa Ľudovíta Černáka, s ktorým mám doteraz dobrý vzťah.

Musel som presvedčiť na ihrisku svojimi výkonmi a strieľaním gólov, aby som potvrdil správnosť rozhodnutia prestúpiť z Trnavy do Slovana. Ja si preto nesmierne vážim fanúšikov Slovana, pretože sa dodnes ku mne chovajú perfektne. Videli, že tie góly dávať viem a zabudli aj na to, že som prišiel z konkurenčnej Trnavy. V Bratislave to bolo parádnych päť sezón. Bol som najlepší strelec klubu v každom roku, takže fanúšikovia ma mali radi a ja som im za to vďačný.

V sezóne 2010/11 nasledovali dve epizódy v zahraničí. Najskôr to bol AEL Limassol na Cypre a v jarnej časti nasledovali kroky do poľskej Cracovie.

– Mal som prakticky 30 rokov a bolo mi naznačené, že je to v podstate posledná šanca vyskúšať zahraničné angažmán. Ak by som vedel, že s manželkou čakáme dieťa, asi by som neodišiel. Ja som však podpísal zmluvu a o dva mesiace som sa dozvedel, že budem otcom. Samotné pôsobenie hodnotím pozitívne. Čo sa týka športovej stránky, nebolo to na Cypre ako som si to predstavoval, ale vyskúšal som si to a zažil na vlastnej koži, takže aj túto skúsenosť bola v mojej kariére plusom. Ani poľský krok nebol zlou skúsenosťou, ale už ma to ťahalo domov. Čakali sme druhý prírastok a tak som sa vrátil na Slovensko.

Návrat na Slovensko bol v znamení gólovej explózie. V prvej sezóne v drese Ružomberka zaznamenal 18 gólov a získal druhú korunu pre najlepšieho strelca súťaže.

– V Ružomberku mi sadla mentalita. Klub je konsolidovaný a ľudia, ktorí v ňom pôsobia sú ambiciózni. Síce ide o malý klub, ale má veľmi dobre zázemie a našiel som si tam veľmi dobrých priateľov. Čo sa týka futbalovej stránky, ja som pomohol im a naopak oni mne. Vracal som sa zo zahraničia, dali mi šancu a ja som im ju vrátil. Získal som tu praktické skúsenosti aj v pozícii kapitána, ako líder som mal na starosti de facto celé mužstvo. Stal som sa najlepším strelcom, čo som musel v 32 rokoch hodnotiť pozitívne.

Po úspešnej sezóne nasledoval prvý návrat na rodné Záhorie, ale angažmán v Senici netrval dlho. Už 1. septembra 2012 v 8. kole sezóny 2012/13 prišlo zranenie, pri ktorom si roztrhol predný krížny väz a nasledovalo 30 mesiacov bez najvyššej súťaže.

– Chcel som sa už definitívne vrátiť domov, keďže na Záhorí mám rodinu. Bohužiaľ sa mi stalo to, čo ma obchádzalo celú kariéru. Po dvoch mesiacoch v klube prišlo ťažké zranenie a bol som dve sezóny mimo. Ale čo sa týka klubu, nemal som žiadny problém. Chcel som pre klub odovzdať maximum, ale nebolo mi to dopriate.

Po zranení som samozrejme v mojich rokoch uvažoval o konci kariéry. Dokonca som už dva mesiace hral v rodnom Radimove dedinskú súťaž. Neviem akou náhodou, bolo to niekedy v zime, mi zavolal tréner Ivan Galád, ktorý vtedy trénoval Ružomberok. Ako som na tom a či by som to nešiel vyskúšať. Povedal som, že áno a už po troch dňoch skúšky som podpisoval zmluvu. Takže som si na vlastnej koži zažil v podstate skok z najnižšej súťaže do ligy, ktorú som hral napokon ešte rok a pol.

Návrat do najvyššej súťaže bol ako z ríše snov, keď ako striedajúci hráč 28. februára 2015 v 20. kole sezóny 2014/15 práve proti FK Senica v záverečnej desaťminútovke dvomi gólmi otočil priebeh stretnutia a prispel k víťazstvu Ružomberka 2:1.

– Bol to nádherný návrat, žiaľbohu si to odniesla práve Senica. Fanúšikovia Senice boli síce možno sklamaní, ale takí je futbal. Pre mňa však nasledoval ďalší pozitívny rok môjho pôsobenia v Ružomberku.

Záver kariéry v najvyššej súťaži prišiel v sezóne 2015/16 v MFK Skalica, kam prestúpil počas zimnej prestávky a mal prispieť k záchrane Záhorákov v najvyššej súťaži.

– Pre mňa bolo pôsobenie v Skalici veľké sklamanie. Keď som prišiel a videl som, aká je v tréningovom procese kvalita, tak som si povedal, že to so záchranou nebude žiadny problém. Aj to tak spočiatku vyzeralo. Ale bol som svedkom toho, ako mužstvo nie vlastnou vinou išlo ku dnu. Pre mňa to bolo veľké sklamanie z hľadiska trénerskej stránky. Chcel som pre Skalicu zachrániť ligu, ale nedalo sa to. Hlavy mladých hráčov boli nastavená negatívne a ani skúsení hráči sme to nedokázali otočiť. Ešte raz hovorím, mužstvo malo kvalitu, ale napokon bolo pôsobenie v Skalici čiernou bodkou v mojej kariére.

Po Skalici už nasledovali „štácie“ v nižších súťažiach až po definitívny koniec v Holíči, kde s futbalom začínal.

– Keď som končil v Skalici, dostal som ponuku z neďalekého Hodonína. Mojou prioritou bolo už v tom čase zostať čo najbližšie k domovu. Darilo sa nám, postúpili sme do tretej ligy. Strávil som tam rok a v tom veku sa už prakticky nedá uvažovať nad opätovným návratom do ligy. Zostalo už iba pri pôsobeniach v nižších súťažiach. Som rád, že som si vyskúšal futbal na tejto úrovni aj v českom futbale.

Pavol Masaryk má za sebou nepochybne úspešnú kariéru, ale predsa len zostalo niečo, čo chýba k úplnej dokonalosti. Jednou z mét bol aj Klub ligových kanonierov.

– Zranenie, ktoré ma postihlo v Senici ma prakticky vyradilo na dve sezóny a to je práve obdobie, ktoré mi k pokoreniu 100-gólovej hranice chýbalo. Ak by som bol zdravý, tak by som to zvládol, keďže môj priemer bol 10 až 12 gólov za sezónu. Na jednej strane som rád, že som sa aj po zranení v tak neskorom veku k futbalu na najvyššej úrovni vrátil, na strane druhej mrzí, že mi do stovky chýba 11 presných zásahov. Možno by stačila pol sezóna v dobrom tíme.

Napriek tomu, že získal dvakrát korunu najlepšieho strelca slovenskej najvyššej súťaže, štart v reprezentačnom mužstve mu chýba. Na kvalifikačný dvojzápas proti San Marinu a Poľsku sa dokonca dostal do nominácie, ale na ihrisko nie.

– Počas pôsobenia v Slovane mi forma gradovala, všimol si to aj tréner Vlado Weiss a v októbri 2008 ma nominoval do reprezentácie. Lenže v tej dobe bola naozaj tvrdá konkurencia. Boli v nej ostrieľanejší útočníci, mne už bolo predsa len 27 rokov a možnosť ukázať sa na ihrisku som nedostal. Ešte som sa síce päťkrát objavil v nominácii ako náhradník, ale už to nevyšlo. Je to škoda, ale tréner sa rozhodol pre druhých a tak to beriem ako fakt. Ale môžem si povedať, že som nahliadol do reprezentácie, zistil som ako to funguje a aj za to som vďačný. Osobne som pre to viac spraviť nemohol.

Ktoré momenty považuje za najsvetlejšie v bohatej kariére.

– Asi tým najvýraznejším momentom bola kompletne sezóna 2008/09. Získali sme so Slovanom víťazstvo v lige aj v Superpohári. Ja som si navyše pripísal aj premiérovú korunu pre najlepšieho strelca súťaže. Rád spomínam aj na sezónu, keď som sa vrátil zo zahraničia a v drese Ružomberka som si zopakoval víťazstvo v súťaži o najlepšieho strelca slovenskej ligy.

A naopak, ktoré zanechali najväčší negatívny dojem.

– Určite zranenie v drese Senice, ktoré ma nadlho vyradilo z futbalu. Druhým negatívom bolo vypadnutie z najvyššej súťaže v drese MFK Skalica.

Ako pristupoval k futbalu a aké hobby mu pomáhalo sa odreagovať.

– Bol som profesionálom od skorého veku, k mužskému futbalu som pričuchol už ako 16-ročný v Holíči. Čo sa týka životosprávy, ja som si nedovolil chodiť po diskotékach ako moji rovesníci. Keď som hral 3. dorasteneckú ligu alebo 4. ligu mužov v Holíči, tak som k tomu pristupoval tak, ako keby som hral najvyššiu súťaž. Vždy som sa snažil byť profesionálom. Dával som prednosť oddychu, nemal som rád vysedávanie na kávičke alebo veci pomimo. Potreboval som mať odtrénované čo som chcel a čo mi bolo uložené a vo voľnom čase som zbieral sily, to ma napĺňalo.

Mne vnútorne pomáhalo, že som chodil na poľovačky, čo bolo moje hobby a je to aj dodnes. Keď som prišiel domov, musel som si ísť vyvetrať hlavu a prísť na iné myšlienky. A toto mi pomáhalo v minulosti a pomáha mi to i dnes.

Ako vidí situáciu v súčasnom futbale na Slovensku

– Podľa mňa nečaká slovenský futbal dobré obdobie. Najlepší futbalisti v lige, ako to vidím ja, pochádzali zväčša z dedín a skromnejších pomerov. Cenili si to, čo si tvrdo vybojovali na rozdiel od väčšiny chalanov z mesta. Ak tieto talenty nevyzdvihneme z dedín, z malého futbalu, tak slovenský futbal bude trpieť. Bude to problém, pretože už teraz podľa môjho názoru Slovensko nemá útočníka takého rangu ako Česká republika alebo okolité krajiny. Ale to je chyba celej spoločnosti čo sa týka futbalu. Dnes už aj tie deti na dedinách majú takmer všetko a futbal už nie je tým jediným, čo ich láka.

Keď vidím kto trénuje, nebudem menovať kluby, ale globálne slovenský futbal, tak si môžeme povedať, že trénerom môže byť ktokoľvek. V minulosti bol v spoločenskom postavení tréner niekto. Musel byť nielen študovaný ale musel mať za sebou aj skúsenosti. Dnes je to úplne pravý opak. V súčasnosti aj ten kto nehrával, môže byť trénerom. Netvrdím, že oni nemôžu byť úspešní. Ale to, že niekto má licenciu ešte neznamená, že je dobrý tréner. Podľa môjho názoru sa vytrácajú osobnosti zo slovenského futbalu a potom aj mládež trpí. Predsa len tréner, keď sa dostane do istých situácií, riešenie v knižkách nenájde a skúsenosti sa nedajú ničím nahradiť. A práve skúsení kormidelníci sa vytrácajú.

Využije svoje bohaté skúsenosti a trénerské vzdelanie aj v praxi?

– Dnes je trend, že pokiaľ je niekto dobre študovaný, tak sa môže dostať až do ligy. Ja sa nebránim tomu, aby som trénoval, ale… Mám svoj názor a na Slovensku je to komplikované, lebo u nás sa to prakticky neodpúšťa. Kto má peniaze, rozhoduje o všetkom. Či má názor taký alebo onaký a potom ide koncepcia úplne bokom a tak to vyzerá vo väčšine klubov. Netýka sa to všetkých, ale je to väčšinová vec v slovenskom futbale.

Ako som spomínal, ak nebudú hrávať tí chlapci, ktorých rodičia v mnohých prípadoch na to nemajú a pokiaľ nebudú vytvorené podmienky na to, aby fungoval futbal na dedinách a kluby v nich nebudú mať záujem, aby tvorili mládežnícke mužstvá, bude to pre slovenský futbal veľký problém. Veľké mestá zoberú to najlepšie čo je, možno niekto príde do áčka, ale väčšinou to čo zostane na dedinách, sa časom rozplynie. Potom sa pozrieme, že niekto má zlú životosprávu, ďalší dá prednosť iným aktivitám a zrazu nemá kto hrať.

Kľúčové je podchytiť hráčov vo veku 18-19 rokov.

– Chcel by som osloviť mladých chlapcov, aj tých čo hrajú v 4. či 5. lige. Nikde nie je napísané, že sa chlapec z takýchto súťaží nemôže dostať do ligy. Ale musí tomu veriť a obetovať to čo sa má.

Keď sa dostane chlapec do veku 18 či 19 rokov, kde je všeobecne najväčší problém v rámci prechodu do seniorského futbalu, musí riešiť aj vlastné živobytie. Súčasná doba je taká, že každý sa naháňa, každý sa musí uživiť, a potom to vidíme aj na futbale. Tam by potrebovali hráči dvojročné preklenovacie obdobie. Aj keď chlapec v tom okamihu na to nemá, nikde nie je napísané, že na to nebude mať o dva roky.

Klub investuje do hráča od prípravky až do 18-teho roku života a potom mu povie, že s ním nepočíta. Chlapec ide do Rakúska alebo do nižšej súťaže a o dva roky je po futbalistovi. Ale ten, ktorý bude mať to šťastie a dostane sa do áčka, čo je v slovenských pomeroch minimum, tak sa môže chytiť, ak bude na sebe pracovať a bude dodržiavať životosprávu. Preto zdupľujem, ak na to nemá v 18-ich, neznamená to, že po roku tvrdej práce na to mať nemôže. Ale ak tú šancu nedostane, nikdy sa to nedozvieme.

V tomto veku vidím najväčší problém, kde nám uniká najviac potenciálnych kvalitných hráčov. Mali by im v kabíne pomáhať starší skúsenejší hráči, čo je ďalší problém, keďže v našej lige takýchto hráčov ubúda a tak sa mladí nemajú od koho učiť.

Slovensku uteká futbalový vlak

– Ako reprezentácia ešte dokážeme byť vyrovnaný do vekovej kategórii 17-18 rokov, ale v 21-tke už máme problém. Tu už sa rovnáme skôr k Faerským ostrovom či Cyprusu, ale aj ten nám už odskakuje. My už od kategórie 18-ročných máme problém sa dostať do kvalifikácie nieto ešte na šampionát. Na druhej strane beriem fakt, že mi sa pri piatich miliónoch obyvateľov nemôžeme porovnávať s takými krajinami ako sú Nemecko, Francúzsko či reprezentáciou Anglicka. Ale porovnanie nevychádza dobre ani s našimi susedmi ako sú Česko či Rakúsko, ktorí sú ďaleko pred nami.

Prešiel som si viacero klubov na Slovensku a mal som to porovnať s klubmi v zahraničí, tak je to veľký rozdiel. V zahraničí má tréner svoju víziou a dostane s ňou priestor. Má koncepciu na tri roky a s ňou pracuje. Potom sa to v klube vyhodnotí ako aj progres zverencov. Ak nie je progres, príde k zmene trénera a ide sa ďalej.

Na Slovensku sú problémom aj financie.

– Ale na Slovensku to takto nefunguje. Súvisí to ale aj s financiami. Na Slovensku v klube sľúbia trénerovi 300 – 400 eur, ale uvidí ich až za dva mesiace. Ten tréner nemôže byť v pohode, ak má uživiť svoju rodinu. Zostáva to jedine robiť popri práci. V tomto prípade ide čisto o amatérsky futbal, dvakrát sa zídeme na tréning a cez víkend zápas. Ale v takomto prípade sa o žiadnej koncepcii nedá hovoriť a to je chyba.

Ak tieto veci nebudú fungovať, čo okrem dvoch – troch ligových klubov nefunguje, pokiaľ nebude tréner zamestnancom klubu a nebude mať svoje požiadavky vysporiadané, tak nemôžeme od neho čakať žiadnu spätnú väzbu, že do toho dá všetko. Keď je zamestnaný a má pravidelný príjem, tak podľa toho aj funguje, tak sa chová a dáva do toho maximum. Ale ak dáme trénerovi výplatu raz za dva mesiace a povieme mu, že nevieme, kedy príde ďalšia výplata, tak sa ťažko môžeme baviť o nejakej koncepčnej práci.