Miroslav Horňák, poslanec mestského parlamentu v Skalici, porozprával pre NaZahori.sk o udalostiach Novembra´89 v kontexte uplynulých 30 rokov.
Udalosti Novembra ´89 ma zastihli v pozícii vedúceho vývojovej skupiny pri závode BAZ Bratislavské automobilové závody v Skalici.
Pohyboval som sa v skupine ľudí, ktorí spoločenskú zmenu už dlhý čas očakávali a posledné mesiace pred Novembrom aj intenzívne sledovali a spolupracovali s prebúdzajúcimi sa štruktúrami pred februárových/1948 /politických strán.
Samotné novembrové udalosti bezprostredne po 17. novembri boli v Skalici prijímané len veľmi opatrne, tak ako na väčšine malých miest. Stretnutí na skalickom námestí sa zúčastňovali len malé skupinky , ktoré prenášali prvé informácie z udalostí v Prahe a Bratislave. Najintenzívnejšie sa celospoločenské udalosti komunikovali v pracovných kolektívoch.
Prvým skutočne masovým vystúpením verejnosti v Skalici bolo stretnutie na námestí po ohlásenom celoštátnom hodinovom štrajku, na ktorý sme priviedli ľudí po koordinácii aktivistov z najväčších skalických podnikov .
Bezprostredne po skončení tohto masového vystúpenia sa sformovala skupina aktivistov, ktorí sme v tom čase mali odvahu verejne sa prihlásiť k hnutiu VPN /Verejnosť proti násiliu/ a vytvorili sme koordinačný výbor. Tento prevzal na seba politickú aktivitu za občiansku verejnosť v Skalici a zapojil sa do štruktúr vznikajúceho hnutia VPN.
Súčasne s týmito udalosťami som sa aktívne zapojil aj do rekonštrukcie poslaneckého pléna Mestského národného výboru MsNV v Skalici. Ako nestraník , športovec a predseda aktívnej športovej organizácie som bol členom tohto pléna a od začiatku som stál pri zrode a transformácii samosprávy v Skalici.
V tom čase som sa považoval za realistu. Spoločenskú zmenu som vítal ako nevyhnutný zlom po posledných mesiacoch geopolitických zmien v strednej a východnej Európe. Neprežíval som eufóriu, ale skôr pocit spoločenskej spoluzodpovednosti za ďalší vývoj spoločnosti.
Napriek tomu, že ma ponovembrová aktivita vyniesla vysoko do miestnej, regionálnej aj celoslovenskej politiky, rozhodol som sa po roku 1992 z politiky odísť. Nestotožnil som sa s politickou kultúrou HZDS. Bol som onálepkovaný za čechoslovakistu po rozdelení ČSFR a nesúhlasil som s mečiarovským privatizačným projektom národného hospodárstva.
Revolúcia ako vždy, začala požierať svoje deti. S odstupom času sa v spoločnosti opäť začali presadzovať ľudia, pre ktorých niektoré základné ľudské charakterové vlastnosti sú len prázdnym slovom.
Odišiel som do podnikateľského prostredia a 25 rokov som pracoval v spoločnostiach, ktoré sa venovali komunálnej energetike, správe bytov a výrobe dekorovaného porcelánu.
Boli to roky náročné pre ľudí, ktorí v rokoch hospodárskeho prepadu neboli schopní uniesť rastúce náklady, ale i špekulantov, ktorí zneužívali ostatných spoluvlastníkov obytných domov a neplatili svoje dlhy. Po tých rokoch s odstupom času sa skláňam pred všetkými, pre ktorých sme tieto služby i s kolegami poskytovali.
Po tejto etape života, som mal pocit, že sa môžem vrátiť do miestnej komunálnej politiky a že mám čo priniesť pre jej skvalitnenie. V samospráve sa nahromadila celá rada problémov, ktoré sa do nej preniesli spolu s Eurofondami z najvyššej štátnej úrovne . Vystúpil som ako občiansky aktivista s kritikou niektorých praktík a začal som tieto problémy verejne komunikovať. Verný odkazu Novembra, som očakával že racionálne argumenty nájdu svojich adresátov.
Našli. Staré praktiky z bývalého režimu pocítili moji blízky, spolupracovníci i ja osobne. Nepísal sa však november 89 , ale november 2014. Nedovolím si zovšeobecňovať, preto uvádzam svoju osobnú skúsenosť a poznanie.
Dnes som sklamaný z toho v akom politickom a bezprávnom štáte žijem. Získali sme veľmi veľa, slobodu cestovania, slobodu slova, plné občianske práva i spoločný európsky priestor. Nechali sme si však ukradnúť vlastný štát.
Začínam však nedôverovať aj súčasnej celospoločenskej nálade, ktorá má jasných vinníkov a spravodlivých, ktorí všetko napravia. Nedá sa napraviť spoločnosť, ktorá je síce slobodná, ale v hlavách jednotlivcov sloboda chýba. A to už nehovorím o slobode a osobnej statočnosti prejavu jednotlivcov. Ak nedosiahneme sebauvedomenie u jednotlivca, nedosiahneme ho ani v spoločnosti.
Naopak hrozí nám, že nás prevalcuje v našej kultúre tradičná generačná revolúcia, ktorá nedokáže nadviazať na dobré veci z minulosti. Začne budovať ďalší nový nefunkčný projekt, pre naplnenie osobných ambícií jednotlivcov bez morálky, zodpovednosti, spravodlivosti a čestnosti.
Budúcnosť mladých ľudí vidím dnes vo veľakrát kritizovanej Európskej únii, v štátoch, do ktorých utiekla zo Slovenska veľká časť mladej generácie. Mladým ľuďom odporúčam nebojte sa ísť von, ale vráťte sa so slobodným myslením, sebavedomí a s odhodlaním zmeniť túto spoločnosť.
