Trianonská mierová zmluva, ktorá riešila hranice maďarského štátu, ktorý bol jedným z nástupníckych štátov po rozpade Rakúsko- Uhorska po prvej svetovej vojne, bola podpísaná 4. júna 1920 v paláci Veľký Trianon Versailles vo Francúzsku.
Za Česko- Slovensko podpísali Trianonskú mierovú zmluvu Edvard Beneš (minister zahraničných vecí) a Štefan Osuský (mimoriadny a splnomocnený vyslanec v Londýne).
Trianonská mierová zmluva
Alebo Trianonská zmluva alebo trianonský mier bola zmluva, ktorá riešila hranice maďarského štátu, ktorý bol jedným z nástupníckych štátov po rozpade Rakúsko- Uhorska po prvej svetovej vojne. Bola podpísaná 4. júna 1920 v paláci Veľký Trianon vo Versailles vo Francúzsku.
Hlavnými účastníkmi konferencie boli víťazné mocnosti, ich spojenci a krajiny, ktoré vojnu prehrali. Na strane víťazných mocností stáli Spojené štáty, Británia, Francúzsko a Taliansko a ich spojenci Rumunsko, Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov (premenované v roku 1929 na Juhosláviu) a Česko- Slovensko. Porazená strana, bývalá Rakúsko-uhorská monarchia bola zastúpená Maďarskom.
Trianonská mierová zmluva bola len deklaratórna; hranice, v tej podobe, ako ich opisovala (až na menšie výnimky), totiž stanovila už Najvyššia rada spojencov vo svojom uznesení z 12. júna 1919. Zmluvou boli potvrdené hranice Maďarska s Rakúskom, Česko-Slovenskom, Rumunskom a Juhosláviou. Maďarsko zároveň definitívne uznalo úplnú nezávislosť Česko- Slovenska, vrátane Podkarpatskej Rusi. Maďarsko sa vzdalo všetkých nárokov na územia mimo určených maďarsko – česko-slovenských hraníc. Komisia zložená zo siedmich členov, piatich zástupcov mocností, jedného zástupcu Česko- Slovenska a jedného zástupcu Maďarska, bola vytvorená, aby vytýčila hranice s Maďarskom. Česko-slovenský štát sa zaviazal, že v Bratislave na pravom brehu Dunaja (na území dnešnej Petržalky) nepostaví žiadne vojenské stavby. Maďarsko bolo tiež zaviazané zaplatiť Česko- Slovensku vojnové reparácie.
Maďarsko tiež súhlasilo s ochranou národnostných menšín, pričom nemaďarským národnostným menšinám na území Maďarska bolo priznané právo vyjadrovať sa ústne a písomne v rodnom jazyku na súdoch. V oblastiach, kde bolo podstatné zastúpenie menšín, malo byť týmto umožnené základné vzdelanie v rodnom jazyku. V miestach s početným zastúpením mali mať menšiny aj pomerný prístup k verejným fondom štátu, mesta alebo iného celku pre vzdelávacie, náboženské a charitatívne účely.
Ako dôsledok Trianonskej zmluvy v Maďarsku zostalo 7 miliónov obyvateľov z 20,8 milióna obyvateľov Uhorska. 72% územia Uhorska pripadlo spojeneckým krajinám a Maďarsko stratilo prístup k moru, ktoré malo prostredníctvom Chorvátska. Podobne ako Nemecko, ani maďarská armáda nesmela mať viac ako 35 000 vojakov a v Maďarsku nesmela byť povinná vojenská služba. Maďarsko sa vzdalo aj nároku na územia mimo Európy, ktoré patrili bývalej monarchii.
Za Česko- Slovensko podpísali Trianonskú mierovú zmluvu Edvard Beneš (minister zahraničných vecí) a Štefan Osuský (mimoriadny a splnomocnený vyslanec v Londýne).
Maďarsko získalo časť území bývalého Uhorska pred druhou svetovou vojnou na základe Mníchovskej dohody (1938), prvej (1938) a druhej viedenskej arbitráže (1940). Po vojne však muselo prakticky všetky nadobudnuté územia znovu vrátiť na základe Parížskej mierovej zmluvy z roku 1947, ktorá aj rozhodla, že tieto zmluvy boli od začiatku do konca podľa medzinárodného práva neplatné („ex tunc“).
Štefan Osuský
Štefan Osuský sa narodil 31. marca 1889 v Brezovej pod Bradlom, Rakúsko- Uhorsko, dnes Slovensko – zomrel 27. septembra 1973, Herndo¬n, Virginia v Spojených štátoch) bol slovenský právnik, diplomat, politik a univerzitný pedagóg.
zdroj: wikipedia.org
„Na jedno nezabudnem. Keď som o trištvrte na päť dňa 4. júna 1920 pod zmluvu nesúcu meno Trianon napísal svoje meno“
Štefan Osuský, diplomat, rodák z Brezovej pod Bradlom
Bývalý slovenský veľvyslanec v Budapešti Rastislav Káčer
Rastislav Kacer na sociálnej sieti FB 4.6.2020
Zvyčajne na osobnej stránke produkujem svoje insitné príbehy, ktoré sú zmesou zažitého, odpozorovaného a vymysleného. Rozlíšiť čo je čo, vedia len moji “spovedníci”. A niekedy len moji spolupáchatelia. Dnes chcem ale napísať pár riadkov na tému 100 rokov Trianonu. Bez fikcie.
Do manželstva s Maďarmi sme vstúpili pred viac, ako 1000 rokmi. A tento zväzok sme opustili pred 100 rokmi. Moje manželstvo sa dožilo skoro 35 rokov. To je dosť. Ale 900…. to už je ozaj dosť veľa. Do podoby moderných národov sme vyrástli spolu. Slováci a Maďari, ruka v ruke. Kultúrne aj jazykovo sme dospeli v jednom kráľovstve. Je to naše spoločné vlastníctvo. Keby to bol 1000 ročný útlak, neexistovali by sme dnes. Bol to dlhý čas – a až do obdobia maďarizácie – relatívne rovnocenný vzťah. Hlúpa maďarizačná, necitlivá politika po “vyrovnaní” postupne zabila tento vzťah. Tak sa to občas stáva aj medzi ľuďmi, že z rôznych dôvodov vzťah začne zomierať. Každý koniec vzťahu je komplikovaný, boľavý… Čím dlhší vzťah, tým komplikovanejší rozchod. Vždy zanecháva traumu na oboch stranách. Slováci (a aj Rumuni, Srbi, Chorváti a iní) sa rozhodli odísť. Traumy spolužitia, necitlivosť a arogancia partnera prevážili nad výhodami dlhodobého zväzku. Výhodu má vždy ten, kto sa prvý pevne rozhodne, že zo vzťahu odchádza. Ten druhý to často spracováva, nechce si priznať svoj diel zodpovednosti, verí že si to odídenec rozmyslí…veď to bol taký dlhý a “dobrý” vzťah…. veď kde by mu bolo lepšie…však uvidí…ten perkelt a paprikáš mu bude chýbať. My sme sa ale vrátiť nemienili a nechceli. Neostali sme zraniteľným “národom na zelenej lúke”, ale išli sme do iného vzťahu. S partnerom, ktorý mal svoje jazvy, traumy a zážitky, ale spolu sme si povedali, že takto budeme silnejší, že sa vzájomne podržíme a skúsime to dať. A dali sme. Československo bol vynikajúci projekt. Pre Slovákov to bolo záchranné koleso. Bez neho by sme boli dnes podtatranský folklórny súbor dotovaný z Budapešti. Toto manželstvo bolo síce kratšie – “len” cca 70 rokov – ale zmenilo náš život zásadne. To, aký sme národ politický, týchto 70 rokov formovalo viac, ako 900 rokov Uhorska. A dokázali sme sa rozísť fajn. Máme sa radi, ideme už každý sám za seba, ale spolu, s empatiou a pozitívnou emóciou.
V maďarčine neexistuje výraz pre Uhorsko. Ich historická sebaidentifikácia je iná ako slovenská. My máme slovenské, maďarské a uhorské. Pamätám, ako moja prababička Havranka hovorila “som Slovenka, ale bola som hrdá Uhorka”. Po maďarsky sa to nedá povedať. Neexistuje na to ani výraz, ani mentálne nastavenie. Škoda. Uhorsko bol úspešný multi-kulti projekt, stojaci v prvom rade na pilieroch Maďarov, Slovákov, Nemcov a Židov. Vzťah zomrel. Odišli sme. My sme sa po rozchode pozerali vpred, Maďarsko bohužiaľ stále lamentuje nad krivdou, traumou, sníva o návrate späť, hoci cesta späť neexistuje. Dávno. Frustrácia z rozchodu je normálna, len nesmie trvať naveky. Potom je brzdou. Bolestínstvo, pocit krivdy, nepochopenia a arogancie voči svojmu ex je zlá východisková pozícia. Neschopnosť reflektovať a priznať vlastné chyby vedie len k oslabovaniu sa. Na druhej strane neschopnosť empatie u toho, čo odišiel je zlá. 1000 ročný vzťah je škoda len tak zahodiť, akoby neexistoval, lebo sme sa 50 rokov hádali. Každý rok som sa v Budapešti čudoval sobotným júnovým pochodom proti Trianonu. Hordy pochodujúce pred ambasádami Rumunska, Srbska a Slovenska si v nenávisti vylievali svoju frustráciu. A dúfali, že toto vráti svet 100 rokov späť. Je to obraz urazeného partnera, ktorý sa nevie podať v svojom živote ďalej a stále si škrabe svoje rany. Tieto sa tak nikdy nezahoja a stáva sa z toho nejaká divná radosť zo sebatrýznenia.
Chápem traumu Trianonu. Vážim si cestu, ktorú sme prešli spolu. Ale chcel by som, aby sme hľadali synergiu v histórii a koreňoch. Nechcem konfrontáciu a frustráciu. Chodiť s balvanom na krku nie je dobrý nápad. Napokon – vynikajúcim liekom na staré vzťahové boľačky je Európa. Silná, jednotnejšia, otvorená Európa je liek a nie problém. Renacionallizácia, uzatváranie sa, revizionizmus a nacionalizmus sú rakovina. Stredná Európa je krásny kút sveta. Som tu doma. Cítim traumu Maďarov, je reálna, nie hraná. Potrebujeme však hľadať cestu k sebe a vytvárať pozitívnu agendu a pozitívny, pro- európsky región. Všetci sme tak silnejší.
Viem, ako svinsky to bolí, keď niečo na čom človeku veľmi záleží zmizne. A nahovára si, že však sa to možno nájde, hoci vie, že sa to nenájde. Viem, že rany svrbia a niekedy to je ale marha ťažké, neškrabať si ich. Dnes je však dobrý deň si povedať: “Rozumiem tvojej bolesti, ale už si do prdele prestaň tie rany šriabať a pozeraj vpred. Život je krásny”. Lepšiu radu nepoznám.
