Záhorské múzeum v Skalici zabezpečuje komplexnú múzejnú dokumentáciu v okresoch Skalica, Senica a dokumentáciu etnických a kultúrnych vzťahov Záhoria so susednými regiónmi na celom jeho historickom území. Súčasným zriaďovateľom múzea je Trnavský samosprávny kraj.
Zrod muzeálnych aktivít možno na Záhorí pozorovať už v organizovaní zberateľskej činnosti významným skalickým rodákom, historikom Frankom Víťazoslavom Sasinkom v rokoch 1876-1881.
V roku 1898 sa do Skalice po štúdiách vrátil MUDr. Pavel Blaho. Pod vplyvom aktivít Muzeálnej slovenskej spoločnosti a národopisných výstav na slovensko-moravskom pomedzí sa spolu s viacerými z okruhu jeho známych začali zaoberať myšlienkou zbierania a prezentácie ľudového umenia na Záhorí. Sám ako lekár pri svojich cestách po Záhorí už viac rokov zhromažďoval ľudové výrobky, výšivky, pracovné náradie, najmä však keramiku.
Zbierku sprístupnili verejnosti prvýkrát v roku 1903 v súkromnom dome Jozefa Nováka v Skalici.
Od počiatku spolupracoval MUDr. Blaho s PhDr. Aloisom Kolískom, predsedom Spolku slovenského musea v blízkom Hodoníne.
Úspešným zavŕšením snáh o vytvorenie múzea v Skalici bol rok 1905, keď na námestí otvorili nový kultúrny dom. Dom s oficiálnym pomenovaním „Katolícky dom“, nazývaný i „Spolkovým“ alebo „Slovenským domom“, mal na poschodí tri miestnosti pre múzeum o ploche 120 metrov štvorcových. Bolo prvým národne orientovaným múzeom na Slovensku, založeným súkromnou osobou. Múzeum v rokoch 1905 – 1918 plnilo prezentačné ciele a pomáhalo pri upevňovaní slovenského národného povedomia. Podľa zápisov v knihe návštev navštívilo ho do roku 1914 ročne 250 až 400 osôb, napr. voliči dr. Pavla Blahu z okresu Moravský Svätý Ján, pred voľbami do Uhorského snemu v roku 1906, účastníci tzv. „Roľníckych zjazdov v Skalici“, ktoré sa každý rok od roku 1906 do roku 1913 konali v Spolkovom dome.
Počas 1. svetovej vojny, najmä však po smrti dr. Pavla Blahu v roku 1927, návštevnosť poklesla, rozvoj múzea stagnoval tiež v dôsledku sporu o „Spolkový dom“, ktorý trval až do roku 1935.
V roku 1942 sa z Bratislavy vrátila do Skalice vdova Gizela Blahová a prebrala starostlivosť o zbierky. V roku 1945 prešla správa múzea na Mestský národný výbor v Skalici a v roku 1952 bolo zriadené ako Okresné vlastivedné múzeum. Otázka odkúpenia priestorov a zbierok od Blahovej rodiny bola doriešená až v roku 1966.
V ďalšom vývoji v závislosti od zmien zriaďovateľskej funkcie a štatútu bolo múzeum viackrát premenované, menilo sa jeho vedenie i obsadenie. Od roku 1965 vystupuje pod svojím súčasným názvom ako Záhorské múzeum.
Sídlo Záhorského múzea je Mittákovský dom
Mittákovský dom je jedným z významných meštianskych domov, postavených pôvodne v renesančnom slohu. Situovaný je na rohu severnej časti námestia s Kráľovskou ulicou. Podľa archívnych prameňov ho v roku 1510 zakúpil rod Žerotínovcov, ktorý dostal Skalicu do zálohu od kráľa Ferdinanda. V roku 1551 prešiel kúpou spolu s príslušnými majetkami a výsadnou listinou Petrovi Pálfimu z grófskeho rodu Pálfiovcov z Erdödu, ktorý si z neho vytvoril jednu zo svojich rezidencií v Uhorsku. Dom do dnešnej podoby vznikol spojením a prestavbou dvoch stredovekých domov v prvej tretine 17. storočia, v rokoch 1780 – 1800 prišlo k jeho obnove. Neorenesančnú podobu získal na prelome 19. a 20. storočia, kedy bol vo vlastníctve rodiny Mittákovcov, podľa ktorých nesie pomenovanie. Fasáda je bohato zdobená rímsami, šambránami a atikou. V dvoch miestnostiach sú zachované renesančné klenby, spočívajúce na masívnom stredovom pilieri. Z uličnej fasády má priechod, z ktorého vedie schodisko na poschodie. Patrí medzi niekoľko zachovaných domov s výpustkom do ulice. Jeho historické priestory boli renovované a od konca roku 1989 sú sídlom Záhorského múzea, s výstavnými priestormi na prízemí.
Činnosť Záhorského múzea
Múzeum je pracoviskom so systematickou múzejnou činnosťou v oblasti vedeckovýskumnej, zbierkotvornej, dokumentačnej, edičnej, prezentačnej, metodickej i kultúrno-spoločenskej.
V súčasnosti Záhorské múzeum na základe štatútu účinkuje ako regionálna inštitúcia s pôsobnosťou pre oblasť Záhoria. Je dobudovaným a stabilizovaným pracoviskom so systematickou vedeckovýskumnou, akvizičnou, edičnou, dokumentačnou, prezentačnou, metodickou, kultúrno-spoločenskou a výchovno-vzdelávacou činnosťou. Má stabilizovaný tím pracovníkov a dobrovoľných spolupracovníkov, rozšírila sa sieť kontaktov s inštitúciami, orgánmi štátnej správy a samosprávy, školami a firmami, výrazne zefektívňujúca činnosť múzea.
Zabezpečuje komplexnú múzejnú dokumentáciu v okresoch Skalica, Senica a dokumentáciu etnických a kultúrnych vzťahov Záhoria so susednými regiónmi na celom jeho historickom území.
Okrem domácich, regionálnych, ako i celoštátnych kultúrnych inštitúcií spolupracuje i so zahraničnými múzeami susednej Moravy a Rakúska. Spomedzi nich osobité vzťahy má Záhorské múzeum s múzeom v Hohenau an der March, s ktorým v roku 2005 nadviazalo i oficiálne partnerské styky.
zdroj: zahorskemuzeum.sk
